Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

21. DECEMBER

Desať minút sme stratili nad tou hlúpou púšťou! Desať drahocenných minút. Za zvyšných desať nestihneme doletieť na južné pobrežie Austrálie.

„Stíhame to!" Nick už nervóznejšie popohnal soby, ktoré dostávali zo seba všetko, čo mohli. Boli sme na dne síl. Steve nám bol za pätami a slnko tak isto.

„Nick. Máme problém." Povedala som s šokom v hlase, keď som sa pozrela na stav lietajúceho prášku v nádrži. Bola prázdna!

Nick sa pozrel na miesto kam som ja zostala hľadieť ako omámená.

„Do tuleňa starého! Musíme pristáť a doniesť ho bez saní!" zanadával a začal klesať k zemi. Len čo soby dosadli na zem a sane zastavili, unavene padli na snehovú pokrývku a v momente zaspali.

Ja som schmatla, alebo som sa aspoň chystala schmatnúť košík so psíkom, ale ten už nervózne pobehoval pred saňami a štekal na nás.

Obaja sme zoskočili zo saní, ktoré sme zamaskovali plachtou (veľmi účinné, my vieme) a bežali za brechajúcou kôpkou chlpov.

„Je to až na pobreží. Musíme sa poponáhľať!" Nick ma schmatol za ruku a spoločne sme utekali spiacimi ulicami mesta. Všetko bolo poryté snehom, pretože odhŕňači mali Vianočné voľno. No krása.

Na to som však nehľadela a bežala ďalej stále rýchlejšie a rýchlejšie. To sa mi však vypomstilo, keď som o niečo zakopla a rozpleštila sa na zemi ako zamrznutá žaba.

„Si okej?" Nick bol v sekunde pri mne a pomohol mi postaviť sa. Len čo som stupila na nohu plnou váhou, tvár sa mi skrivila do bolestnej grimasy.

„Je to podvrtnuté a bolí to ako čert. Ale ubehnem to." Ubezpečila som ho a pomaly sa po jeho boku rozbehla.

Odbočili sme doprava a potom ešte pár razy doľava až kým sme sa nedostali do tichej ulice, kde na konci stál dvojposchodový domček vysvietený vianočnými svetielkami. Z okna bol vidieť Vianočný stromček. Z toho domu Vianoce priam sršali.

Obaja sme sa na seba usmiali a rozbehli sa k domu. Chýbalo už len desať metrov. Päť... Tri... A potom sa to stalo.

Slnko vyšlo.

„Nie!" zakričali sme obaja naraz. Naše prosby boli ako zázrakom vyslišané. Slnko sa vrátilo naspäť? Pozrela som s nad seba a oje oči prekvapení vypadli na zem.

„To-to je...?"

„S-1!" vykríkla som od radosti a práve v ten moment sa na lane pustil dolu Steve.

„Ste obaja v poriadku?" oboch si nás starostlivo premeral a pohľadom sa zasekol na mne.

Roztiahol ruky a ja som na nič nečakala a objala ho najsilnejšie ako som vládala. Rýchlo sa však odo mňa odtiahol a nervózne na mňa pozrel.

„Musíte rýchlo doručiť ten darček. Dlho tu stáť nemôžeme." Ukázal hore na S-1 a my s Nickom sme prikývli. Nick ma schmatol za ruku a utekali sme k domu. Preskočil plot, na čo som ja zareagovala odkašľaním a ukážkovo prešla otvorenou bránkou. Iba pokrútil hlavou.

„Vždy som to chcel urobiť! Sú Vianoce, tak mi to neber." Ohradil sa s úsmevom a už ma ťahal okolo domu na záhradu dozadu. Tam otvoril opatrne dvere a vyšli sme do kuchyne. V dome bolo ticho a vypadalo to, že všetci spia. Nick držal psa na rukách a vykukol spoza rohu. Musel prejsť cez úzku chodbičku naproti do obývačky, kde stál veľký stromček. Najskôr však skontroloval schody.

Priamo pred mojimi očami sa stalo niečo, čomu hovoríme Vianočný zázrak Každý rok sa zjaví v inej podobe. Tento rok ožiarilo slabé svetlo celú kuchyňu, čo ma donútilo zavrieť oči. Keď som ich otvorila, stál predo mnou Nick v červených skiny jeansoch, červenej koženke a červenej beanie.

„Čo to-„ obzrel si sám seba a potom pozrel na mňa. Mala som svoj vlastný úbor. Červené skiny, červenú koženku, biele tričko a vianočnú čiapku.

„Voláme to Vianočný zázrak. Každý rok sa stane iný zázrak. Tento rok podaroval novému Santovi oblek. Aby si nemusel nechať narásť brucho." Usmiala som sa a vzala psa na ruky. Spoločne sme prešli k stromčeku, kde sme psíka položili. Všimla som si, že ten drobec má okolo krku obojok s mašličkou. Bolo to zlaté.

Všetko prebiehalo bez problémov, ale samozrejme sa muselo niečo ako vždy pokaziť.

„Nicky?"