Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

13. DECEMBER

„Robíš si srandu, však?" zasmiala som sa. Na moje prekvapenie pokrútil hlavou, čo spôsobilo len väčší výbuch smiechu.

„Kto by si sadal na korytnačku?" nechápavo som sa smiala až mi slzy tiekli.

„No zrejme niekto musel, pretože inak by taký zákon naša drahá Amerika neustanovila." Pokrčil ramenami a šikovne sa vyhol stromom.

„Ide ti to." Skonštatovala som popri tom ako som ho sledovala. Očami stíhal blúdiť aj po oblohe, po zemi a dokonca ja po mne. Reflexy mal dobré, tu nie je o čom...

„Ďakujem. Aspoň myslím..." nakrčil obočie a opäť sa vyhol stromom.

„Je to pre mňa ešte celkom nezvyk, ale pokiaľ viem tak by Santa nemal podnikať žiadne podobné úlety..." pri posledných slovách sa potichu zasmial. Ani ja som sa úsmevu neubránila. Mal pravdu. Keby nás len tak videl pradedo!

„Aj tak som rád, že to robíme. Nie som v tom síce tak dlho ako ty, ale príde mi nesprávne vynechať z Vianoc len tak random dieťa. A je úplne jedno či je to moja sestra alebo nie. Urobil by som to tak či tak." Na dôkaz svojich slov prikývol, čo mi prišlo smiešne, ale radšej som mlčala. Máme predsa sentimentálnu chvíľku a a ju nebudem kaziť svojim záchvatom híkania, pripomínajúce smiech.

„Ja tak isto. Potrebovala som len človeka, ktorý by bol ochotný niečo také podniknúť so mnou. Steve až príliš dbá na pravidlá, otec je konzerva, mama nikdy neopustila severný pól, Arthurovi je vraj dobre tam kde je a starý otec už nevládze tak ako kedysi. Zostala som na to sama." Pokrčila som ramenami a postavila sa vedľa neho.

„Teraz máš mňa." Uškrnul sa sebavedomo a pritiahol si ma k sebe do menšieho objatia. Postavil sa za mňa a podal mi do rúk oťaže.

„Wou, to nie je dobrý nápad..." odstrčila som to od seba čo najďalej, no on si nedal povedať. O pár sekúnd na to som už držala opraty v rukách iba ja.

„Teraz jemne potiahni doprava." No.... zrejme vnímame význam slova jemne každý inak. A hlavne tie soby. Splašili sa ako divé a vrhli sa doprava tak strmo, že sme skoro vypadli zo saní. Našťastie sa mi t nejakou náhodou podarilo stočiť inam. Rovno do zeme.

„Potiahni hore." Nakázal Nick a ja som jeho požiadavke vyhovela. Soby si to namierili nahor a rovno cez elektrické vedenie. Vyjavene som hľadela na približujúce dráty, kým ma niekto nestiahol na zem a my sme bez väčších zranení preleteli skrz ne. Opatrne som sa postavila a šokom strnula. Čo.Sa.To.Práve.Stalo?

„Vieš čo? Tak ja si to radšej vezmem..." Nick mi opatrne vyslobodil z rúk opraty a vzal to do svojej starostlivosti.

„Vravela som ti, že je to zlý nápad." Rozhodila som rukami o ktoré som sa následne oprela o palubovku.

„Kto mohol vedieť, že to bude samovražda?" sarkazmus z neho priam sršal, no úsmev ho neopúšťal.

„Ja som ti porozprávala o Kanade. Si na rade." Uškrnula som sa na neho a sledovala jeho zamyslený výraz.

„Mno, tak napríklad.... uhm. Vedela si, že 25% Američanov verí v reinkarnáciu?" pretočil očami. Podľa mňa je to celkom pekná teória. Ak si niekto myslí, že sa po smrti prevtelí do niečoho iného, napríklad kvetu, stromu alebo človeka, je to stále lepšie, než veriť, že zhnijeme pod zemou.

„Američania sú divní ľudia..." zhodnotila som to nakoniec a on súhlasne prikývol.

„Tomu ver. Kto iný by pomenoval svoje dieťa LOL? Poviem ti presne: 97 rodičov. Niekedy sa mi nad nimi rozum zastavuje. Chápeš to? Dvadsať rokov mali ten istý kód pre odpálenie jadrových hlavíc. Osem núl... Ja si nedovolím dať heslo na mobil 1234." Krútil nechápavo hlavou a ja som sa ako inak smiala. Nečudo, že veria v reinkarnáciu. (Povedzme, že ja som ju nevylúčila. Iba mi príde ako jedna z vhodných možností...)

„Američania sú už raz takí. Ich história tiež nie je príliš kompletná. Predstav si koľko otrokov v tejto zemi trpelo. Iróniou je, že prvého otroka vlastnil černoch." Nick sa na mňa zarazene pozrel.

„Táto krajina ma neprestáva prekvapovať." Pokrútil neveriaco hlavou, no neustále sledoval cestu pred sebou.

„Ale to s tou históriou nie je zas až taká pravda. V prvej svetovej v pomohli Európe. Prijali veľa ľudí a dali im svoju národnosť. Dali im prácu, nový domov a nádej na bezpečný život." Začal vážnejšie. Jeho slová ma mierne vyviedli z miery.

„Myslíš taký bezpečný život ako keď počas prohibície vláda otrávila alkohol a zabila tak viac ako 10 000 ľudí? Alebo ako keď každú hodinu zabije opitý vodič jedného človeka?" oponovala som mu. Po mojich slovách nastala dlhá odmlka. Zrejme nad tým uvažoval, pretože ani príliš nedával pozor na cestu.

„Amerika je divná zem..." povedali sme obaja naraz. Obaja sme sa taktiež naraz usmiali nad našim načasovaním a výberom slov.

„Ale bez Američanov by nebol McDonald's!" poukázal na malú vysvietenú budovku pod nami a ja som sa zasmiala. Smiech sa však vytratil hneď po tom ako sa z ulice ozval krik. Nazrela som cez okraj saní a zistila, že nás jeden chlap (podľa kriku som tipovala ženu) videl. Pár ľudí nás natáčalo na mobil.

„To bude asi problém." S týmito slovami Nick strhol sane nahor do výšky a namieril nás na Atlantik.

„Myslíš, že z toho bude problém?" otočil sa naspäť na osvietené pobrežie a hneď potom presmeroval svoj zrak dopredu. Obom nám takmer oči vypadli, keď sme sa dozvedeli, že na nás niečo letí.

Obaja sme sa prikrčili a len tak-tak sa vyhli letiacej čajke.

„No môžem s istotou povedať, že ak o nás Steve doteraz nevedel, tak teraz už vie..." povzdychla som si nervózne. Bohvie čoho je ten tučniak schopný. Mohol by nás predbehnúť a ísť za Megan sám! Čo mi pripomína...

Nazrela som za sedadlá, kde si pokojne spalo šteňa v košíku a dekách. Uľavilo sa mi, keď som vedela, že je v poriadku, a že sme ho niekde nevytratili. Predsa len ukážka mojich pilotovacích schopností, nepatrila k najlepším.

„A to je problém?" spýtal sa ma Nick. Najskôr som nechápala, no potom mi došlo, že sa pýtal na Steva. Ak sa pokúsi ten darček doniesť sám, nemusí to dopadnúť dobre ani pre Megan a ani pre Steva. Zrejme by ho pohnali z domu palicami, pri najlepšom metlou.

„Veľký problém. Priam gigantický..."