Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

10. DECEMBER

Moja istota zo slov však vyprchala len čo som sa tvárou v tvár ocitla Stevovi. Venovala som mu zamračený pohľad a vrazenie do ramena, keď som okolo neho prechádzala. Myslela som si, že možno nie je taký akým sa zdal byť posledné roky. Že nie je ten panovačný šašo, ale opak bol pravdou. Viac mu záleží na S-1 ako na Vianociach. Nebyť Vianoc, nemá ani tú hlúpu loď!

Rýchlim krokom som vyšla von z budovy do chladnej a tmavej noci. Rukami som sa objala a triasla sa od mrazu. Vrátiť dnu som sa bez Nicka nemohla, takže mi zostávalo jediné. Ísť vpred a priviesť ho naspäť.

„N-Nick!" drkotala som zubami a každú chvíľu si odstraňovala vlasy z tváre, ktoré mi tam navial vietor.

„N-Nickol-las!" Čím ďalej tým mi bola väčšia zima. Ale jeho nikde.

Asi sa vrátim a poviem, že ho zožral ľadový medveď. Alebo, že ho zavial sneh a nájdeme ho až na jar.

„K-Kašlem n-na to! Odch-chádzam!" zadrkotala som naposledy a otočila sa na odchod. Kde je? Veď sa tu pred chvíľou promenádoval!

„Angela?" otočila som sa za hlasom, ktorý sa ozýval spoza mňa.

„N-no to je d-dosť, človeče! V-Vieš aká m-mi je z-zima?"

„Vidím. Trasieš sa ako podráždená čivava." Zasmial sa. Mne to teda vtipné nepríde. Otočila som sa smerom k továrni a kráčala do teplúčka. To sa mi však dostavilo skôr v podobe Nickovej mikiny. S tichým ďakujem som sa do nej zababušila a pokračovala v ceste po boku s Nickom.

„Mala si pravdu. To o tej mojej sestre. Myslel som si, že dávam na ňu pozor a pri tom ona strážila celú dobu mňa. Mal som šancu jej to vrátiť. Ale odfrčala rovnako ako ja z ich životov." Uchechtol sa, keď už sme boli vo vnútri a smerovali k nám do obytnej časti. Včas som však odbočila a namierila nás do listárne. Tam budeme mať pokoj od Steva a jeho škriatka, ktorého by som najradšej rozdupala na kúzelný prášok.

„Vieš, že si rodinu smieš vziať na severný pól? Mohli by ste tu bývať úplne všetci. Ty, Megan, tvoja mama so sestrou a jej deťmi. Je to jedna z výhod bytím novým Santom." Odpovedala som mu a vrátila požičaný kus oblečenia.

„Jedna z výhod? Takže sú aj nevýhody..." Posledná veta vyznela viac ako skonštatovanie, než otázka.

„Nedostávaš darčeky. Aspoň na ne nie je čas." Usmiala som sa nad tou malichernosťou. Teraz by som radšej darovala svoj darček Megan.

„Ako vôbec môžete mať čas na seba ako rodina? Však vieš... Tvoj otec má celý rok plné ruky práce s Vianocami. Steve mu pomáha a všetko organizuje. Tvoja mama zrejme stráži vášho dedka a ty s Arthurom ste poslední dvaja, ktorí by ste spolu tráviť čas mohli." Po jeho slovách môj úsmev zmizol. U nás v rodine je to proste tak. Sme viac kolegovia ako rodina. Ani neviem kedy naposledy sme sa tak správali. Ako rodina...

„A čo ty? Ako funguje tvoja rodina?" zmenila som tému a on sa sám pre seba usmial.

„Otec náš opustil, keď sa narodila Mags. Odvtedy som nastúpil na jeho miesto a snažil sa postarať o rodinu. Pár rokov na to zomrel môj krstný a jeho manželka sa k nám prisťahovala so svojimi dvoma dcérami. Lizzie a Ali. Vtedy som to vlastne začal brať vážnejšie ako predtým. Pracoval som v rodinnej pekárni od rána do večera a svoj plat dával na jedlo a tak podobne. Bol som s nimi len veľmi málo času, kvôli škole a práci. Preto chvíľky so mnou berie Mags vážne a cení si ich. Najmä Vianoce. Vtedy sme vlastne všetci pohromade, varíme spoločne večeru, pozeráme Vianočnú Koledu a zdobíme stromček. Vianoce sa u nás proste nebrali na ľahkú váhu a všetko bolo perfektné." Zasníval sa a a na moment s ním. Nikdy som nepremýšľala nad tým, čo by bolo, ak by som nebola Clausová a žila život normálnej tínedžerky.

„To je... naozaj krásna predstava. Aspoň pre mňa. Naše Vianoce tvoria hlavne hádky a...hádky." Nick sa na mňa zdesene pozrel, no radšej mlčal, za čo som mu bola vďačná.

Tri krát som zaklopala na dvere listárne a otvoril mi rozjančený Arthur.

„Rýchlo poďte dnu!" posúril nás a vtiahol dnu. Dedko Claus sa na nás usmieval z Artieho kresla. Toto nedopadne dobre.

„Čo máte vy dvaja za lubom?" premerala som si ich zvedavým pohľadom. Venovali si pohľady a šibalské úsmevy.

„Nechystáte sa urobiť to čo si myslím, však?" spýtala som sa skôr než ktorýkoľvek z nich stihol otvoriť ústa.

„Ak áno, čo s tým urobíš?" podpichol ma Arthur.

„Ja? Pomôžem vám." Vrátila som im lišiacky úsmev a obaja sa prekvapením skoro zadrhli slinou.

„Čo sa chystáme spraviť?" spýtal sa ma Nick, čím vlastne naznačil, že je v tom s nami, nech je to čokoľvek.

„Doručíme jeden stratený balík..."