Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

4. DECEMBER

„Arthur!" vykríkli všetci jednohlasne. Artie sa len viac zavŕtal do stoličky a stavila by som všetky svoje čiapky s brmbolcami, že si prial pod stromček dar neviditeľnosti. Rovnako ako aj ja v tejto chvíli...

„Prečo z toho obviňujete jeho? Ja som vás veľmi dobre počula aj sama spoza tých dverí! Vlastne o tom vedia už aj tučniaci na Južnom póle! Správate sa ako deti! Namiesto toho, aby ste sa mi to pokúsili vysvetliť, hádžete všetkú vinu na Arthura. Mali by ste sa hanbiť za seba!" vyštekla som po nich a zvrtla sa na päte. Nemienim tam s nimi zostať už ani chvíľku!

Odkráčala som na miesto, kde by ma nikto neskúšal nájsť. V listárni, kde pracoval Artie.

Sedela som pri hromade otvorených listov. Každý bol v princípe rovnaký, ale zároveň iný. Či už písmom, farbou alebo celkovým vzhľadom. Tie listy mali niečo do seba. Boli ako kúsok malého detského šťastia zachyteného priamo na papieri. Bolo v tom isté čaro. Už sa ani nedivím Arthurovi, že ho tá práca tak baví. Otvárať tie listy musí byť ako nachádzať nový a nový poklad a nikdy nevieš čo dnu objavíš. Musí to byť perfektná práca.

Dvere sa s vrzgotom pootvorili a dnu nakukli tri hlavy. Poobzerali sa po miestnosti a keď ma zbadali na Arthurovom kresle medzi listami, s úľavou si vydýchli. Jasné... len aby som zasa niečo nepokazila.

„A-angela? Mus-musíme t-ti nieč-čo p-povedať." Začal zajakavo Arthur. Steve nad jeho správaním prevrátil oči, na čo som ja zareagovala prevrátením očí. Samozrejme ocovi to neušlo a prevrátil oči nad našim prevrátením očí. A chudák Arthur dostal sám od seba face palm.

„Ide o to, že Steve nechce byť Santom, pretože... no, lebo-„ Pozrela som sa na Steva a skočila otcovi do reči so slovami:

„Lebo je to kakabus, ktorý nevie nič o detskej radosti a Vianočnom čare, ktoré im rozdávame s každým darčekom, ktorý nájdu pod stromčekom? Áno, to je verejne známe." Steve sa na mňa zamračil a ja som nezostávala pozadu. Je to hlupák, že odmietne takú prácu. Byť Santom, alebo ho aspoň stretnúť či uvidieť, je snom pomaly každého dieťaťa a on to odmieta. Tá práca je úžasná už len tým, že dokážeš rozveseliť deti po celom svete za jednu jedinú noc. Je to ako s tými listami. Nikdy nevieš do akého domu prídeš, nevieš kto tam býva, ale jedno je isté. Že tie deti budú šťastné, keď si nájdu svoj malý poklad pod stromčekom.

„Ak by si chcela vedieť, ja rozumiem detskej radosti a viem ako ju u detí vyvolávať." Napravil si Steve pyšne kravatu a ja som sa zasmiala.

„Myslíš tvojim slovníkom? Detská radosť sa u ľudí vo vývine nevyvoláva, ty expert. Spôsobujú ju enzýmy v detskom tele, vieš?" povedala som ironicky a snažila sa ho čo najlepšie napodobniť.

„Správaš sa ako dieťa." Prevrátil očami. Už sa z toho stáva tradícia. Zrejme to máme v krvi.

„Že to vravíš zrovna ty." Uškrnula som sa a oco si nad našou malou potýčkou iba povzdychol.

„Prišli sme za tebou, pretože ako právoplatný člen rodiny Claus musíš byť pri vyberaní nového Santu." Konečne mi niekto osvetlil situáciu! Oni sa neprišli ospravedlniť, ale povedať mi, že náhradu za mňa nahradia inou náhradou. Lepšie to už naozaj nemohlo byť!

„A-ha." Povzdychla som si aj ja a postavila sa z kresla. Zatiaľ čo oni si venovali veľavýznamný pohľad, ja som sa tvárila, že nič nevidím a upravila si kabátik.

Nasledovala som ich až do veliaceho centra, kde teraz namiesto pobehujúcich škriatkov, stál uprostred prístroj, ktorý som už ako malé dieťa chcela vyskúšať a vidieť ho v akcii.

Santanátor 3000. Toto zariadenie slúžilo v najnevyhnutnejších prípadoch a zatiaľ bolo použité iba raz. Tak sa vlastne dostal v tomuto džobu môj pra-pra-pra-pra-pra-pradedo. Ak je v rodine nedostatok uchádzačov o post Santu, čiže najstarší syn, musíme sa požiť Santanátor 3000, ktorý vyberie z celého sveta toho najobetavejšieho, najmilšieho, najláskavejšieho a najštedrejšieho človeka, ktorý sa potom stane Santom. A tento džob už zostane v jeho pokolení dovtedy, kým nebude mať jeho pra-pra-pra-pra-pra-pravnuk dcéru, ktorá chce byť Santom, šibnutého syna, ktorý nechce byť Santom a rojka, ktorý zbožňuje odpisovanie deťom na listy.

Krupica, Macher a Čižmárik už pobehovali okolo prístroja a snažili sa ho dať do pojazdu. Po pár nepatrných minútach sa im to podarilo. Santanátor zachrapčal a rozsvietil blikajúce kontrolky. Vyzeral ako obrovská plechovka od coca-coly s narodeninovým klobúčikom, nad ktorým sa objavil hologram Zemegule.

„Hľadám Santu." Oznámil nám S-3 (Santanátor 3000 je príliš dlhé...) a Zem sa roztočila. Blikajúce bodky na holograme postupne zhasínali až kým nezostala svietiť jedna jediná, malinká bodka.

„Santa nájdený. Parker, Nick. Adelaide, Austrália."

No výborne. Pre Nicka práve začína nočná mora menom Angela Claus...

„Angela mám pre teba dôležitú úlohu." Ozval sa oco. Venovala som mu svoj pohľad a čakala, čo budem musieť zasa urobiť. Ak čaká, že mu tu budem robiť sprievodkyňu alebo mu všetko vysvetľovať, tak na to nech veľmi rýchlo zabudne! Čo odo mňa čakajú? Najskôr mi vezmú to jediné na čom mi od detstva záleží, nahradia ma a potom ešte aj nahradia náhradu? Robia si zo mňa srandu?

Myslela som, že nič horšie ako nový Santa sa mi nemôže stať. No pekelne som sa zmýlila. Mala som v pláne sa mu čo najviac vyhýbať, aj keď som vedela, že mi to nijak nepomôže a jedného dňa sa s ním budem musieť stretnúť. Ale to som netušila ako mi moje plány zhatí otcov rozkaz...

„Privedieš nového Santu."