Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

12. DECEMBER

„Jedna základná otázka. Ako vieš kam letíme?" spýtala som sa ho a vyložila si nohy na palubnú dosku, na ktorej blikali kontrolky, tachometer skákal hore-dolu ako splašený a malá obrazovka ukazovala adresu Megan. Ale po navigácií ani stopy.

„No predsa pomocou mapy, ktorú mi tvoj dedko nechal v prepáške."

Nohy som zložila a sklonila sa k prepáške, v ktorej naozaj bola mapa.

Rozložila som si ju na nohy a začala ju skúmať. Ani po piatich minútach upreného hľadenia som však neprišla na to, či sa pozerám na sever alebo východ.

„Daj mi tú mapu." Vytrhol mi ju Nick z rúk a začal ju pretáčať pred nosom.

„Ty riadiš, takže mi ju láskavo vráť!" načiahla som sa po mapu, no Nick sa mi s ňou uhol a tak som spadla nosom na podlahu sní. Nevrlo som zavrčala a snažila sa mu ju vytrhnúť zatiaľ čo som mu druhou rukou pokúšala vyškriabať oči. Načo bude slepému mapa?

A tak sa začala naša malá hádka a veľký boj o mapu.

„Daj ju sem!"

„Nie, ty mi ju daj!"

„Veď ani nevieš na čo si sa pozerala!"

„Ale viem! Ty by si sa mal radšej pozerať na cestu!"

„Nehovor mi čo mám robiť!

„A budem!" s poslednou slabikou som mu kus papiera vytrhla z rúk, no nečakala som, že ho bude držať tak pevne a mapa sa roztrhla na polovicu.

„Čo si to urobila?!" zakričal hystericky Nick a ja som na neho vyjavene pozerala.

„Ja?! To ty si ju držal! Nie je to moja chyba." Rozhodila som rukami a zduto sa posadila do sedačky. Jasné, veď môže obviniť Angie, prečo nie však?

„Daj mi ten kus a ja to zlepím. Niečim. Dúfam..." nastavil ruku Nick a druhou stále pridržiaval oťaže. Zdrap mapy som mu podala, no príroda ma očividne nemá rada. V presne ten istý moment mi do ruky vrazil netopier, dúfam že to bol netopier, a mapu mi vyrazil z ruky.

Obaja sme zostali pozerať za lietajúcim tvorom a mapou, ktorá poletovala vzduchom a klesala stále nižšie a nižšie.

Nick sa na mňa pozrel s nakrčeným obočím a chystal sa niečo povedať, no stihla som ho prerušiť:

„Nič! Nehovor..." a sadla som si na sedadlá.

„A má slečna riešenie? Pretože sme uprostred ľadového oceánu a máme doletieť do Austrálie!" skríkol po mne. Čo si o sebe myslí?

Postavila som sa a pichla mu prstom do hrude. Čiže do výšky mojich očí...

„Láskavo po mne nekrič. To ten netopier!" rozhodila som rukami naštvane. Kedy to konečne pochopí? Bol to ten slepý netopier! To akože vo vzduchu neplatí niečo ako Daj prednosť saniam? Netopiere sú smrť...

„Prepáčte, slečna. Mám to otočiť a letieť za ním?" spýtal sa ma ironicky, za čo som mu venovala zamračený pohľad. Je to strašný tučniak! No fakt!!

Zvyšok cesty Nick proste udržiaval kurz a ja som pozerala do blba. Zrakom som strieľala po oblohe a po vode pod nami. Tá sa však zrazu stratila a nahradila ju zem. Obloha sa začal- počkať ZEM?!

„Nick! Pod nami je zem." Naklonila som sa cez okraj saní a Nick ma rýchlo stiahol naspäť a sedadlo.

„Nevymýšľaj prosím ťa a pokús sa nevyskočiť od radosti, okej? Možno je to len neobývaný ostrov pri Grónsku alebo kde."