Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

14. DECEMBER

Holaaaaaaaaaa hej! 

Dnes odchádzam do Poľska na ERASMUS, takže neviem ako budú kapitoly vychádzať, ale malo by to byť v poriadku. Dohodla som sa so ségrou, že bude pridávať časti, takže do 22. Decembra budú vychádzať pravidelne. A potom už len dve kapitolky!!!

Prepáčte za double update, ale včera som sa balila a vôbec som nestíhala.

„Môže nás nájsť?" neustále sa obzeral akoby sa bál, že a neho znenazdajky skočí Steve.

„Môže a aj nájde. Ale keď sa tak stane, darček už bude doručený." Povzbudila som ho a z časti aj seba.

„Kadiaľ to teda vezmeme? AK poletíme stále rovno, mali by sme naraziť na Britániu. To by nám ako orientačný bod mohlo poslúžiť, nie??" pozrel na mňa a čakal na moje povolenie.

„To ty si pilot." Zodvihla som ruky do vzduchu a radšej sa vzdialila od riadenia.

Vlny do seba narážali a voda vyšplechovala do obrovskej výšky. Pár krát došplechla aj na nás, no nebolo to nič čo by sme nezvládli. Síce sa soby zakaždým splašili, ale Nick ich vždy upokojil. Vždy som na neho pozerala s obdivom. Pár slovami ich dokázal zrovnať a opäť dostať do kurzu. Bol si taký istý samým sebou a tým čo robí, že ani ja som o ňom nedokázala zapochybovať. Čakala som, že bude vykoľajený natoľko, že to vzdá alebo nám neuverí, ale on to vzal prekvapivo dobre. Okamžite sa do toho vrhol po hlave a zosúladil sa s našim chodom. Ako by sa ani neprispôsoboval. Mala som dojem, že sa pre to už narodil. Moje krátke nohy mi nepomáhali sa príliš dlho udržať v stoji vedľa neho, ale on stál pevne ako skala a nepohlo s ním. V rukách zvieral sebaisto opraty a aj pri najmenšom náznaku neposlušnosti zo strany sobov, nimi škubol a dal im najavo, že odporovať mu je predom prehraná vojna. Šikovne sa vyhýbal každej vlne, každému vtákovi a mala som dojem, že bol dokonca suchý. Čo sa nedalo povedať o mne. Zatiaľ ma zasiahla každá menšia i väčšia spŕška vody. Ak to pôjde takto ďalej, nachladnem skôr než dorazíme do Londýna.

„Hapčí!" prerušila som ticho, ktoré medzi nami panovalo, tak náhle, že sa môj spoločník zľakol. Na čom som sa samozrejme zasmiala, no aj môj smiech prerušilo ďalšie hlasné kýchnutie.

„Nie je ti zima?" nemohol na mňa pozrieť, keďže mal plné ruky práce s riadením, ale i tak som počula v jeho hlase starostlivý tón.

„Nie, som v *Hapčí!* v úplnom *Hapčí!* poriadku." Aby som ho plne presvedčila o svojich slovách potiahla som nosom a žiarivo sa na neho usmiala. Na toto by mi neskočil ani slepý...

„Poď sem." Natiahol ku mne ruku. Chvíľu som váhala. Načo mám ísť k nemu? To sa ma akže chystá vyhodiť zo saní, aby som ho nenakazila?

„Ja už nekýchnem, sľubujem! Ale nevyhadzuj ma..." postavila som sa vedľa neho a on sa zasmial. Bože asi mi už lezie nádcha na mozog.

„Nechcem ťa vyhodiť, chcel som ťa len zahri- Prepána, veď si úplne premočená!" zhrozil sa a podal mi do rúk opraty. V ten moment som sa zhrozila ja. Síce tu nie sú žiadne budovy, ale stále je tu more, do ktorého môžem nabúrať. Upokojila som sa však, keď sa okolo mňa omotala deka a bola som posadená na sedadlá.

„Musím ťa dostať čo najskôr do Londýna. Nájdeme ti teplé oblečenie." Keď sa uistil, že som v teple a poriadku, vrátil s k sobom.

Po piatich minútach neustáleho kýchania, smrkania a ďobania prstom do čerešňového dreva saní, mi bola oznámená snáď najlepšia správa za celý večer.

„Prelietame na Londýnom."

„Neboli sme len päť minút dozadu nad Atlantikom?" smrkla som a postavila sa vedľa neho.