Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

22. DECEMBER

Obaja sme sa otočili na dvere, v ktorých stála malá Megan v nočnom overale a kapucňou na hlave v tvare jednorožca. Pästičkou si šúchala unavené oči a v ruke jej visel plyšový medvedík.

„Angie? Čo tu robíte?" spýtala sa nás unavene a zívla. Pozrela na Nicka, ktorý pokladal psa pod stromček a zasekol sa v pohybe. Takže vypadal ako Tyranosaurus Rex, ktorý sa chystá zožrať úbohého psíka.

Chvíľu na neho pozerala ako na vianočné perníčky. Nakoniec sa však v sekunde úplne prebrala a šťastne zatlieskala.

„Ty pomáhaš Santovi? Ja som vedela, že ťa presvedčí, že existuje!"

„Nick nemusíš jej povedať pravdu." Pozrela som na neho vážne.

Nick k nej podišiel a sadol si oproti nej na zem do tureckého sedu.

„Prepáč mi, že som ti neveril, Mags. Mrzí ma to, ale teraz už viem pravdu. Ale mýliš sa. Ja nepomáham Santovi." Pevne ju objal a potom sa na ňu pozrel. Jej tvár sa skrivila do sklamaného úsmevu.

„Je to omnoho lepšie." Mrkol na ňu s veselým a šibalským úsmevom.

Zaujato n neho pozrela a čakala, že niečo dodá. On len mlčal, čo Megan mierne roznervovalo a začala ním triasť.

„Čo to je? Prečo je to lepšie, Nicky?" to dieťa má ešte aj ráno kopu energie.

„No vieš.... Ja som Santa." Vykoktal nakoniec a zahanbene d nej odvrátil zrak a usmial sa na mňa s červenými lícami. Bože veď on sa hanbí pred vlastnou mladšou sestrou. Obaja sú roztomilí!

„Nerob si zo mňa srandu. Nie je to pekné!" buchla ho do ramena a zamračila sa na neho.

Nick otváral ústa, že jej niečo povie, ale v tom sa rozrazili dvere a dnu vošiel Steve, otec a dedko Claus.

„Musíme odísť, Santa. A-preškriatka, prečo nespí?" zasekol sa Stew, keď zbadal malú Megan.

„A to je kto?" pozrela sa na nich.

„To sú starí Santovia. A tvoj brat je nový. Santa sa musí obmieňať a Nicka sme vybrali tento rok na túto prácu, pretože je najmilší a najštedrejší človek na zemi. Preto som tu bola v noci." Usmiala som sa na ňu a postavila sa vedľa Nicka.

Megan sa na neho okamžite vrhla a začala mu vrieskať do ucha:

„Prepáč, prepáč, prepáč! Už ti verím. Nikomu nič nepoviem, sľubujem!" usmiala sa na neho a obaja si preplietli malíčky.

„Malíčkový sľub na to, že sa po teba vrátim." Sľúbil jej a postavil sa vedľa mňa.

„A teraz pôjdeš za maminkou a povieš jej, že Nick je v poriadku a že sa jej ešte ozve a všetko vysvetlí, dobre?" usmial sa na ňu Steve. Megan veselo prikývla a rozbehla sa na poschodie, kde bolo už len počuť rozrazenie dverí a skákanie po posteli. Rýchlo sme sa odtiaľ vyparili a nastúpili na plošinu, ktorá nás pomaly začala vyzdvihovať do lode.

Zo spálňového okna vykukla Nickova mama, keď odostrela závesy. Nemo zostala hľadieť a Nick jej s úsmevom zamával. Na ruke jej ukázal gesto v posunkovej reči. Ľúbim ťa. Potom na mňa pozrel a jednou rukou ma objal. Vtedy sme už však boli v nákladnom priestore S-1.

„Gratulujeme vám. Dobrá práca." Pochválil nás dedko Claus a Steve s otcom sa na nás usmievali

Pozrela som sa hore na Nicka, ktorý sa na mňa usmieval.

„Veselé Vianoce." Potichu povedal a pobozkal ma do vlasov.

„Veselé Vianoce."

Za spoločnosti mojich rodinných príslušníkov sme vyrazili na veliteľstvo, kde si s najväčšou pravdepodobnosťou vypočujeme poučnú prednášku o tom aké nezodpovedné boli naše činy.

„Niekto na vás už čaká." Usmial sa na nás cez plece Steve, keď sme kráčali po chodbe. Pozrela som sa na Nicka, ktorý mi pohľad opätoval a poslal mi povzbudivý úsmev. Musela som sa o neho opierať, pretože všetky zásoby adrenalínu vyprchali a bolesť členku sa dostavila v plných dúškoch. Prečo musím byť len taká krepá?

Steve rozrazil dvere do veliteľstva a my sme vošli dnu so sklopenými hlavami. Opatrne som sa pozrela hore a videla ako na nás všetci hľadia. Keď myslím všetci, tak naozaj všetci. Stála tam mama s hrdým úsmevom a celý zástup škriatkov aj s rodinami. Zostali sme stáť na mieste, ale zvyšok našej posádky sa postavil k zástupu ľudí. Ja s Nickom sme sa obzerali okolo seba a čakali. Boli sme z toho značne zmätení a nevedeli sme, čo očakávať.

Potom sa však hrobové ticho prerušilo. Steve začal tlieskať. Zo začiatku bol sám, ale postupne sa k nemu pridali jeden za druhý, až kým netlieskali úplne všetci. Zostali sme tam stáť ako omámení.

„Boli ste skvelí!" ozval sa z davu výkrik. Postupne sa k nemu pridávali ďalšie chvály a vďaky.

Krupica ku mne odišiel a objal ma.

„Vravel som, že sa vám jedného dňa dostaví poďakovania." Obaja sme sa zasmiali.

Pozrela som na Steva a...