Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

8. DECEMBER

„Ale to sú dobré správy, priateľu!" usmial sa na neho zhovievavo oco a spolu so Stevom sa odobrali na veliteľstvo.

„Nechcem zapárať, pretože som v tom nový," uchechtol sa Nick a pozrel sa na mňa s otázkou v očiach.

„Ale nemali by už byť všetky darčeky rozdané?" dokončil svoju otázku. Venovala som mame veľavravný pohľad.

„Mali, ale Stevovou nepozornosťou sme na jeden zabudli. Ja musím na veliteľstvo, pretože bohviečoho sú schopní tí dvaja, bez rozumnej hlavy. Ak chceš poď so mnou, ak nie, tak zostaň tu." Nečakala som na jeho odpoveď a bežala preč. Keď som počula dupot dvoch osôb za mnou, vedela som, že šiel aj Arthur.

Na veliteľstve boli zhromaždení zástupní škriatkovia z každej krajiny.

„Ako to, že zmizol? Je to darček!" rozkrikoval sa Steve. Otec bezradne sedel v kresle s hlavou v dlaniach. Toto nevypadá dobre.

„Čo sa tu deje?" ozvala som sa a všetky pohľady sa presunuli na mňa. Nikto mi však neodpovedal. Toto už vôbec nie je dobré!

„Steve? Čo-sa-stalo?" spýtala som sa ešte raz, pri čom som na každú slabiku kládla poriadny dôraz. Nervózne sa obzrel na otca, ktorý pokrútil hlavou. Stew si zhlboka povzdychol, poškrabkal sa na zátylku a pozrel na mňa s veľavravným pohľadom.

„Vy.Ste.Zasa.Stratili.Ten.Darček?!" Ako to dokážu vôbec?! Je toto možné? Mne sa asi sníva! Tak najskôr ho stratia, potom nájdu a ani nie o minútu ho znovu stratia? Kde sme? Na južnom póle?!

„Toto je ako zlý sen." Povzdychol si Artie, ktorý už stál vedľa mňa a podopieral ma. Nechýbalo veľa a sklátila by som sa na zem. Ako to vôbec môžu brať tak na ľahkú váhu? Preboha, veď oni zabudli na dieťa!! Dýchaj, Angie! Hlavne zhlboka dýchaj.

„Čo to bolo za darček?" spýtala som sa po piatich minútach neúprosného ticha a sledovania mojej maličkosti ako prekonáva infarkt.

Stev už-už otváral ústa, ale niečo ho prerušilo. Psí štekot.

„Bolo to šteňa." Oznámil mi Čižmárik, akoby som to bez neho nevedela aj sama. Ten malý ušatý tuleň bol na mňa vždy odporný ako Veľkonočný zajac na sneh. (Verte mi... Nechceli by ste zažiť ten výstup v 2001, keď nasnežilo na Veľkú noc.)

Pozerali na mňa a čakali, čo sa bude diať. Vážne ľudia?
Otočila som sa na Nicka. Je to predsa jeho džob a nie môj.

„Tak ho asi chytíme, nie?" pozrel na nich s výrazom Čakáte na svätého Dindi? a spolu so mnou sa rozbehol za brechotom. Problémom však bolo, že veliteľstvo bolo veľké a teraz aj prázdne, čo znamenalo len jedno. Ozvena. Museli sme sa rozdeliť a hľadať každý sám.

Pár krát som sa zrazila s Artiem a raz so Stevom, ktorému som sa snažila vyhýbať.

„Angie, počkaj." Zastavil ma a mne už nezostávalo nič iné ako sa na neho otočiť.

„Je mi ľúto ako som sa k tebe celý čas správal." Vypadlo z neho a ja som na neho zostala neutrálne hľadieť.

„Bál som sa, že ak by som nebol, vzdal by som to príliš skoro z ľútosti." Pokračoval a ja som sa uchechtal.

„Ja tvoju ľútosť nepotrebujem, Stew. To, že si na mňa bol hnusný po celý čas ťa to neospravedlňuje." Skočila som mu do reči skôr než stihol niečo povedať a odkráčala od neho. Hlavu som zaklonil a pár krát zamrkala, aby som zahnala slzy. Prečo som bola vlastne na neho odporná teraz ja? Panebože, veď mi chcel iba pomôcť!

Moje myšlienky však upútalo niečo stopercentne zaujímavejšie. Malé stvorenie ležiace na tráme v štvormetrovej výške. Bolo to stratené šteniatko. Chúďa triaslo sa od strachu a kňučalo. Ako sa tam len dostalo? Alebo lepšia otázka. Ako ho odtiaľ dostanem dolu? Musela som konať rýchlo. Ak sa ten pes zľakne, mohol by spadnúť dolu.

Poobzerala som sa po okolí, no nič nevypadalo, že by mi mohlo pomôcť. Tak si budem musieť pomôcť sama.

Postavila som sa na stôl, no stále som bola dosť nízko. Nadomnou boli dva trámy a až na tom treťom sa krčil psík. Poriadne som sa odrazila a končekmi prstov sa zachytila prvého trámu. S ťažkosťami som naň vyšplhala a obkročmo si naň sadla. Ďalší trám bol však vyššie než ten prvý. Asi meter odo mňa bol priečny trám. Rozbehla som sa proti nemu, odrazila sa od neho a na tesnotku sa zachytila o druhý trám. Vtedy si ma šteňa všimlo.

„Ahoj, drobček. Neboj sa, ja ti neublížim." Prečo sa rozprávam so psom?

Vysadla som na druhý trám a nechcene mi pohľad zablúdil k zemi. Hlava sa mi mierne zatočila z tej výšky. Ak spadne, tak to bude sakramentsky bolieť!

Opatrne som sa postavila na nohy a v hlave nadávala na výrobcov tých trámov. Prečo sú také úzke?

Pravou rukou som sa zachytila o posledný a cieľový trám. Hneď ako som našla svoj pevný bod, chytila som sa aj druhou a začala sa vyťahovať nahor. Všetku silu v rukách som však už postrácala o dva trámy nižšie a tak mi jedna ruka skĺzla. Obecenstvo podo mnou zhíklo zároveň so mnou. Našťastie som sa udržala a opäť sa prichytila oboma rukami. Silou mocou som sa vyškriabala nahor a unavene si sadla na trám. Šteňa sa pomaličky ku mne doplazilo a schúlilo sa mi v náručí. Pohladila som ho a vzala na ruky, zatiaľ čo som sa opatrne stavala na nohy. Potom mi už len zostávalo pomaly prejsť k okraju, preliezť zábradlie a budem v bezpečí. V tom mi však zabránila lampa. Ako? Vypálila sa žiarovka a iskry z nej mi odleteli do tváre. Zatvorila som oči a cúvla dozadu. Avšak, natrafila som nohou na trám. Do ľavej ruky som chytila psa a pravou sa zachytila o trám.

„Dostaňte ju odtiaľ!" Pre ježkove botičky, čo tu robí mama?

„Rýchlo!" zakričala som na nich, keď sa moja ruka začala zošmykovať. Takže toto je môj život. Nie len že som nebola Santom, ale zomriem pri zachraňovaní psa.

Prsty sa prešmykli cez okraj a ja som začala padať smerom k zemi štyri metre podo mnou. Ako zázrakom ma však oblapili dve ruky a zachytila pred pádom. Keď som otvorila oči, zistila som, že som dopadla rovno do náručia...NICKOVI?! Stál na druhom tráme s takou istotou, že na chvíľu pohltila a mňa. A k tomu ma držal v náručí! Opatrne so mnou na rukách prešiel k zábradliu cez ktoré ma prehodil a potom prešiel do bezpečia aj on.

„Vďaka za záchranu." Pozrela som na neho a on sa na mňa žiarivo usmial.

Len čo sme sa spamätali, zišli sme dolu k zvyšku rodinke, ktorá ma okamžite uväznila v hromadnom objatí. Len Nick tam stál akoby bol od veci. Pozrela som na neho s úsmevom a netiahla k nemu ruku. Po krátkom premýšľaní ju prijal a ja som ho stiahla ku mne do centra objatia.

„Vitaj do rodiny, Nick." Usmiala som sa mu do krku a nechala sa objímať ľuďmi, ktorých mám na tomto svete najradšej.

Nič mi nemohlo túto chvíľu prekaziť viac ako štipľavá poznámka Čižmárika:

„Uvedomujete si, že tá záchrana bola zbytočná?"

l