Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

11. DECEMBER

„Akože...? My...?" koktavo sa pýtal Nick. Ani nemusel dopovedať a presne som vedela na čo sa chcel spýtať.

My Clausovci sme si venovali pohľady a nakoniec Nickovi prikývnutím potvrdili jeho mienku.

„Ale ako? Počuli ste to. S-1 nemá palivo." Zrazu sme všetci pocítili potrebu šepkať. Zaujímavé.

„Daj mu oblek. Stretneme sa o päť minút pri schodisku v ľavom krídle." Rozkázal starý otec a ja som ani na sekundu nezaváhala a ťahala Nicka preč. Nechápala som prečo by sme mali ísť do ľavého krídla. Je tam len sklad už nepoužívaných prístrojov alebo hračiek, ktoré vyšli nazvyš. Radšej sa však do toho nebudem montovať. Je to predsa dedko Claus a on má určite plán.

Rýchlo sme vošli do skladu, kde sa kopili samé nepotrebné veci. Zo zaprášenej skrine som vyhrabala oblek pre Santu, ktorý nosil môj oco, keď bol mladší. Podala som ho Nickovi, ktorý na mňa pozeral akoby som zo saní spadla.

„Nepozeraj na mňa tak a radšej sa do toho navleč." Zasmiala som sa na jeho výraze a podala mu vešiak s oblečením. S úsmevom si to odo mňa zobral. Vyšla som von z miestnosti a on sa zatiaľ prezliekal.

„Ja neviem... nechýba mi v tom brucho?" Zasmial sa Nick za mnou. Keď som sa na neho otočila, oči mi takmer vypadli prekvapením. Dĺžka rukávov a nohavíc bola dokonalá. Gate mu obťahovali chudé a dlhé nohy a sako zvýrazňovalo svaly, ktoré sa predtým skrývali za voľnými rukávmi. Za opaskom mu visela čiapka a na tvári zasa spokojný úsmev.

„Fotka vydrží dlhšie." Nad jeho vtipom som pretočila oči, ale úsmevu som sa neubránila.

„Teraz musíme do ľavého krídla." Rozkráčala som sa prázdnou chodbou. Ale to sa malo za chvíľu zmeniť.

„Prečo mám pocit, že to má háčik?" spýtal sa ma Nick. Vyzrela som spoza rohu na chodbu, kde našťastie nikto nebol.

„Pretože má. Po chodbách budú hliadkovať. A my sa musíme pokúsiť doniesť darček nepozorovane." Rýchlo sme prebehli chodbou a dostali sme sa na menšiu križovatku. Napravo bolo veliteľstvo, pred nami stredisko bezpečnosti a naľavo bol náš cieľ. Schodisko, ktoré viedlo ku skladisku číslo tridsať osem.

„Zatiaľ to ide hladko, nie?" len čo to dopovedal spoza nás sa ozval iný piskľavejší hlas:

„Je tam niekto?!"

Moje oči sa v ten moment rozšírili šokom.

„Bež!" vyhŕkla som a rozbehla sa.

„Rozdelíme sa. Bež vľavo. Ak neprídem do piatich minút, choď bezo mňa."

„Ale ja neviem kam mám ísť!" zavyl zúfalo a nervózne sa obzrel za seba.

„Rovno na koniec chodby. Druhé dvere vedú na schody. Dole ťa už bude čakať Artie a dedko." Popri tom ako som hovorila prikyvoval.

„Budeš v pohode?" chytil ma za rameno, čím ma zastavil.

„Jasné. Som predsa Clausová." Usmiala som sa sebavedomo.

„Nenechaj sa chytiť, dlháň." Usmiala som sa na neho naposledy a venovala mu bozk pre šťastie na líce. Potom som sa už len rozbehla. Podľa dupotu som usúdila, že aj on.

Toho nedobehnú ani keby ako chceli. Jeho dlhé nohy by im to ani nedovolili. Myslím, že prezývka dlháň je celkom výstižná.

„Stoj!" Haha, no to tak. Nezastavovala som. Dokonca ani keď začal blikať alarm.

Rýchlo som zatočila doľava a skoro nabrala stenu naproti mne. Bezpečnostné mreže sa začali zatvárať. Rozbehla som sa čo mi nohy stačili a popod mreže sa prešmykla. Na konci chodby som do niekoho vrazila a spolu s ním spadla na zem. Postavila som sa do obranného postoja a čakala útok, ale keď som zistila, že je to len Nick odľahlo mi.

Obaja sme sa pozbierali zo zeme a vrazili do dverí, ktoré viedli ku schodom. Na ich konci nás čakal Arthur.

„Steve už po vás pátra po všetkých čertoch. Musíte s švihnúť. Ja tu zostanem a budem vás kryť. Snáď niečo vymyslím." Artie mi podal šteňa, ktoré bolo v teplých dekách zabalené v košíku.

Nasledovali sme Arthura až do útrb skladiska. Ani na jeho konci sme sa však nezastavili a prešli cez otrhaný záves do priestoru, kde som ešte nikdy pred tým nebola. Vlastne som ani netušila, že tu niečo také je.

Bola to stajňa. Osem boxov a v každom z nich....sob?

„Čo to...?"

„To sú soby, moja milá. Praprapravnuci pôvodnej osmičky." Poučil ma dedko. Podišla som k prvému boxu a soba menom Dasher.

„Ako sa volajú?" spýtala som sa.

„Dashera už poznáš. Tamto sú Dancer, Prancer, Vixen, Comet, Cupid, Dunder a Blixem." Usmial sa dedko a pohladil Cupida.

„Nechcem zapárať, ale to poletíme na soboch?" spýtal sa Nick a Comet doňho jemne vrazil hlavou.

„Len poďte za mnou." Mávol na nás. Pozreli sme po seba spýtavými pohľadmi, ale nakoniec sme ho nasledovali.

Vzadu, kam sme šli, bolo už len pár krabíc, obrovské dvere a ďalšie krabice prikryté plachtami a starými dekami. Prišlo mi divné, že ich dedko pohladil, ale len čo z nich tú plachtu stiahol, pochopila som.

„O môj bože! To je EVA?" neverila som vlastným očiam. Tie krabice boli v skutočnosti dedkove staré sane, ktorým sme vymysleli meno Eva ešte keď som bola malá. Tie sane boli moje detstvo.

„Prekvapená?"

„Ale ja som myslela, že ich Steve dal zničiť po tom fiasku vo Fínsku, keď z nich niekto takmer vypadol." Nechápavo som pokrútila hlavou a prstami jemne prešla po palubovke.

„Nevedel som, že tu máte aj tieto sane. Bol som v tom, že funguje už len S-1." začudoval sa Nick.

„Ani nepoužívame. Ale zrejme nám teraz nič iné nezostáva." Pozrel sa na neho vážne dedko a popohnal nás do saní. Košík so šteniatkom som položila za sedačky, odkiaľ nemal ako vypadnúť. Keď som si bola istá, že drží pevne a psík je v teple, posadila som sa na svoje miesto vedľa šoféra. Soby už boli zapriahnuté a všetko pripravené na náš odchod. Zatiaľ čo dedko vysvetľoval Nickovi ako riadiť sane, ja som zašla za Arthurom.

„Ďakujem za všetko čo si pre to spravil, Artie." Objala som ho a on mi objatie vrátil.

„Musel som to urobiť. Ich rozhodnutie nebolo správne a ty to vieš."

„Mládež! Poďme doručiť jeden darček!" zavelil dedko a ja som sa posadila vedľa Nicka do saní.

„Pripravená?" pozrel na mňa a nezabudol pri tom provokačne podvihnúť obočie.

„Vieš ty vôbec s kým hovoríš?" zasmiala som sa a radšej sa pevne chytila. Predsa len, šoféruje on.

Nick vzal do rúk pevne oťaže a popohnal nimi sobov so slovami:

„Hijé!" tie sa ako na povel rozbehli a rozrazili dvere. Za nimi bol tunel vysekaný do ľadu. Soby začali zrýchľovať a pár z nich poskočilo do vzduchu. Tunel ústil do malého mostíka, ktorý bol riadne vysoko nad zemou. V duchu som sa modlila aby tie soby vzlietli a radšej zatvorila oči. Keď som však nepocítila žiaden náraz či rútenie sa strmhlav nadol, otvorila som ich a vydýchla nadšením. Plachtili sme hladko nočnou oblohou vo výške sto metrov. Nie som síce fanúšik výšiek, ale ten výhľad bol na nezaplatenie.

Vidieť ho ako sa šťastne usmieva a pri tom drží tie oťaže bol skutočne neoceniteľný...