Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

9. DECEMBER

Strašne krátka časť, ja viem, ale v poslednej dobe mávam strašne málo času :( V stredu (14.12.) odchádzam do Poľsk na Erasmus, takže musím si stihnúť dopísať všetky kapitoly ešte pred odjazdom a budem pridávať časti odtiaľ. :) Dúfam, že to stihnem.  Inak ako sa vám zatiaľ príbeh páči? Chceli by ste CHARACTER ASK?

Aha, takže teraz by som prosila vysvetlenie. Myslel tou záchranou moju záchranu alebo záchranu toho šteniatka?

„Ako to myslíš, kamarát?" spýtal sa ho oco a stále ma držal za ruku, akoby sa naozaj mohli báť, že Nick urobil chybu, keď ma zachytil.

„Nestíhame toho psa doručiť, pane. A úprimne? Podľa mňa je to zbytočné. Jedno dieťa hore-dolu, nič sa nestane." Mávol nad tým rukou. Zdá sa mi to, alebo stále hovorí v dvojzmysloch? Adrenalín stúpa...

„Zopakuj to." Podišla som k nemu a zatínala sánku.

Pozrel na mňa s provokačným úškrnom a zopakoval svoje slová.

„Ja som tam neliezla pre nič-za nič! To dieťa svoj darček dostane!" oponovala som mu, no jeho sebavedomie sa tým iba zväčšilo.

„O tomto, ale vy nerozhodujete slečna." Povedal a pozrel na otca.

„Ja-neviem, či je to správne." Nie, nie je to správne! Je to proti rozumu.

„Nemáme dostatok paliva v S-1 na cestu a všetci sú už doma a majú voľno, pane. Nemôžeme ich zavolať." Robí si srandu?

„Steve?" pozrela som na neho s otázkou v očiach. Pozrel na mňa s ľútosťou v očiach a nakoniec prikývol so slovami:

„Nič sa predsa nestane ak dieťa darček nedostane, nie?" moja ruka vystrelila k jeho tvári a zanechala na nej červený odtlačok. Len to tak plesklo.

„Ty, si si ani len nezaslúžil pomyslieť na to, že máš byť Santom." Povedala som mu a nakoniec sa otočila na otca.

„Gratulujem. Práve ste zničili Vianoce nevinnému dievčatku." S týmito slovami som sa zvrtla na päte a vypochodovala odtiaľ so vztýčenou hlavou. To sa však zmenilo, len čo som odišla z pozornosti ľudí. Do očí sa mi nahrnuli slzy a začala som si šúchať dlaň, pretože ma sakramentsky štípala.

„Angie, počkaj!" zakričal na mňa Artie a spoločne s Nickom ma dobehli. Nevšímala so si ich a ďalej poťahovala nosom vo svojom svete. Tieto Vianoce sa rozhodne radia k tým najhorším v celej histórií Vianoc!

„Angie, mrzí ma, že to takto dopadlo. Ver mi, aj ja chcem aby ten krpec dostal svoj darček, ale nedá sa s nimi nijako pohnúť."

„Je to dievčatko, Artie. Stretla som ju. Je to malý zázrak a zaslúži si dostať toho psíka." Smrkla som a vletela do obývačky ako neriadená strela. Obaja chlapci sa posadili na gauč a sledovali ma ako sa prechádzam hore-dolu a hryziem si nechty. Ostávalo mi iba čakať na to, že sa mama pokúsi presvedčiť otca a Steva.

Moje plány mi však zhatil mamin smutný príchod a dedkovo hundranie. Nie. To nemôžu myslieť vážne!

Bezradne som sa posadila medzi Artieho a Nicka.

„Keď som mal šesť, vždy som si prial malého psíka. Nemal som súrodencov a naši ďalšieho ani v pláne nemali. Potreboval som sa s niekým hrať a užiť si detstvo. Namiesto neho som dostal bicykel. Bol bombový, odpružené kolesá, perfektné blatníky. Okamžite som si zamiloval. Vravel som si, že načo psa, keď mám bicykel. Pochopil som až neskôr, že by som ho hneď vymenil za šteňa. Takže som bol dieťa s cool bicyklom, ale bol som sám." Dokončil svoje rozprávanie Nick a pozrel na mňa.

„Tá malá nemôže dopadnúť ako ja. Čo ak je tiež sama?" dodal ešte. Nesmelo som sa usmiala a chlapci na mňa pozreli s otázkou v tvári.

„Rozhodne nie je sama. Má staršieho súrodenca, ktorý si ju stráži ako oko v hlave. Chudák netuší, že to ona dáva na neho pozor. Je to malé šidielko s dobrým srdiečkom. Ten darček... zlomí ju ak nepríde. Bojím sa, že už nikdy nebude taká ako predtým." Odpovedala som im a zotrela si slzy chrbtom dlane.

„Povieš nám kto je to?" spýtal sa ma Arthur a pohladil ma po chrbte. On má pätnásť a chápe to viac ako dospelý ľudia? Kam svet speje?

„Neviem, Artie. Neviem, či to chcete počuť."

„Prečo by sme nemali chcieť?" spýtal sa ma so smiechom v hlase Nick. Pozrela som na neho a naprázdno prehltla.

„Je to tvoja sestra, Nick. Je to Megan."

„Č-čože?" zakoktal a vystrašene na mňa pozrel.

„Už je to tak. Oni rozhodli. My s tým nič neurobíme." Pokrútila som hlavou. Nick sa bez slova postavil a niekam odišiel.

Sedeli sme bez slova ešte dobrú pol hodinku. Ticho prerušil až dedkov hlas:

„Prečo ten mladý behá po vonku?"

S Arthurom sme si venovali pohľady.

„Idem pre neho." Povedala som a postavila sa z miesta. Medzi dverami ma ešte zastavil dedko so slovami:

„Učil som ťa, že si máš ísť za svojím a nepoľaviť, Angela. Nie skrývať sa a sklápať uši pred problémom.

„Ja viem, starý otec."

„A ako s tým hodláš naložiť?" spýtal sa ma vyzývavo a oprel sa o kreslo s preloženými rukami.

Sebavedomo som sa uškrnula a odpovedala mu :

„Nepoľavím."