Ako prežiť?

3. kapitola

Hoci v miestnosti vládlo ticho, v hlavách bratov Black to šrotovalo na plné. Ako môže byť niekto taký pokojný?! „Svadba bude presne o mesiac u nás, v Brazílii. Odchádzame zajtra o šiestej ráno, o pol by ste už mali byť nachystaná." Usmial sa rozpačito na svoju skoro švagrinú Oliver.

Gabriela sa na neho vďačne usmiala, takže si mohol všimnúť červeň v jej lícach. „Nie je zvyknutá na mužskú spoločnosť." Pomyslel si s kamennou tvárou Ash, no vo svojom vnútri sa váľal od smiechu. On, človek, ktorý strieda dievčatá ako na bežiacom páse, si má vziať za ženu dievča, ktoré sa červená už len kvôli mužovi v tej istej miestnosti ako je ona? To bude ešte zábava.

„Budem pripravená. Môžem odísť?" opýtalo sa dievča hlasom, ktorý sa jej začínal triasť. Otec nepotreboval aby Brazílčania od obchodu odstúpili, tak dal dcére povolenie. „Dobrú noc." Povedalo dievča pokorne a opustilo miestnosť. Jej krok sa po zatvorení dverí rapídne zrýchlil a po schodoch doslovne vybehla. Gabriela sotva videla na krok a preto bola prekvapená, keď sa bez problému dostala do svojej izby. Neunúvala sa ani zatváraním dvier a hodila sa na posteľ, kde vankúšom tlmila svoje vzlyky.

Zatiaľ čo si budúca nevesta išla vo svojej izbe vyplakať oči, v kuchyni sa bratia pustili do svorného rozhovoru. Starý Ross Smith sa odobral do spálne hneď po svojej dcére, no bratov to na spánok neťahalo. Myslím si, že téma ich rozhovoru vám je viac menej jasná, no aby sme mali istotu, že sa rozprávame o tom istom, prezradím vám ju. Témou ich rozhovoru bola tajomná Gabriela Smith.

„Na tom dievčati je niečo zaujímavé. Videl si jej reakciu na tú informáciu o svadbe? Šťastie, že ju budem môcť lepšie spoznať. Má mi volať Kath, tak idem. Vyspi sa a buď na ňu zajtra dobrý, nie je na spoločnosť mužského pohlavia zvyknutá." Poradil svojmu mladšiemu bratovi Oliver a odobral sa do svojej spálne. Cesta však viedla okolo izby zroneného dievčaťa a pohľad na tú zronenú osôbku sa Oliverovi vryl hlboko do pamäti.

„Mamička moja prečo si ma tu nechala..." opakovala si v duchu Gabriela, no slzy jej už netiekli. So svojím osudom bola zmierená, vlastne nejaký takýto čin od svojho otca i čakala, no nečakala ho tak zavčasu. Veď ešte nemá ani osemnásť! „Ach mamička moja, chýbaš mi."

Zatiaľ čo sa budúca nevesta vo svojej izbe pokúšala so všetkým zmieriť, jej budúci manžel sedel v kuchyni za stolom a len tak rozmýšľal, prečo sa na to dal vlastne nahovoriť. Načo sa on sám pchal do chomúta?! Stačilo zaplatiť nejakej povoľnej žienke a tá by mu spoločnosť rada robila. No on nie. On zaplatí päť miliónov za dievča, ktoré je ešte neskúsenejšie ako mníška vychovaná v kláštore! Ale aj napriek tomu musel aj sám uznať, že na kráse pri nej Pán Boh nešetril. Krásna je, varí dobre, no na čo mu je hanblivé dievča?!

„Musel som sa zblázniť, že som na to kývol." Zamrmlal si popod nos Ashton a na hlt dopil pohár vína. Do svojej izby sa však nezberal. Bol si vedomý toho, že by musel prejsť okolo izby svojej snúbenice a hoci nevedel prečo, nechcel ju vidieť. Vedel, že mladá Gabriela bude plakať, no bol úprimne zdesený keď si uvedomil, že mu je to aj ľúto. Veď predsa plače kvôli nemu. „Ja som asi fakt blázon." Dodal po chvíli, počas ktorej si v hlave opäť premietal svoje myšlienky. „Vypil som priveľa vína." Ukončil svoj vnútorný boj.

Obliekol si svoje na mieru šité športové sako a vybral sa von, prevetrať si hlavu. Nevedel však, že toto isté mala v pláne aj zronená Gabriela, ktorá vyšla na svoj balkón a sadla si do kúta, kde sa stočila do klbka. Po lícach sa jej opäť spustili slzy a ona si premietala všetky spomienky so svojou matkou. Hoci zomrela už pred piatimi rokmi, dievčaťa stále chýbala. Predsa len, bola a je to jej matka.

„Mamička moja, odpusť." Pomyslela si s pohľadom upretým na oblohu a zotrela si slzy. Ani jej matka otca nemilovala a bola s ním šťastná. Dokázala to jej matka, dokáže to aj ona. Nebude plakať. Už nebude ukazovať svoju slabosť. Ak sa má vydať za človeka, ktorý jej naháňa hrôzu, dobre. Ale pred oltár príde so vztýčenou hlavou. Už pokojná a zmierená sa všetkým sa zdvihla a vrátila sa do svojej izby, kde si povyťahovala kufre a začala sa baliť. Ak už odchádza natrvalo, bude potrebovať všetky veci. Nebude míňať manželove peniaze. A možnože život s Ashtonom Black nebude až taký zlý.

Zatiaľ čo si Gabriela s úsmevom balila život do kufrov a tašiek, mladý ženích sa prechádzal po uliciach Reykjavíku a s údivom pozoroval bývalý život mladej dievčiny. Ľudia okolo neho sa bavili, s úsmevom sa vracali z práce, s úsmevom išli do práce... všetci si užívali život taký, aký ho dostali. Zrazu však udivene zastal a pristavil sa pri jednej z mnohých schátraných budov na ulici.

Detský domov, pred ktorým sa zastavil mal na vstupných dverách fotografie z rôznych akcií, no to nebolo to, čo upútalo pozornosť mladého muža. Na každej z fotografií bola jeho nastávajúca s úprimným úsmevom a nekončiacou radosťou v očiach. Na nič viac nečakal a zazvonil. Dvere mu však neotváral nikto. Hoc ho to rozhodilo, rozhodol sa to neriešiť. Z vnútorného vrecka saka vytiahol šekovú knižku aj s perom a na šek napísal sumu so šiestimi nulami na konci. Zároveň však žiadal informácie o tých fotkách a najmä o Gabriele.

Po tomto zážitku už skutočne nemal energiu na to, aby sa i naďalej prechádzal po meste, a preto sa otočil a rozhodol sa vrátiť do domu svojho budúceho svokra. Cestou však už nevnímal ani krásy mesta, ani vravu či spev ľudí. Kolieska v hlave sa mu točili na plné obrátky, no nie a nie na niečo rozumné prísť.

Potichu otvoril dvere a ešte tichšie ich za sebou zavrel. Nechcelo sa mu vysvetľovať, kde sa mesiac pred svadbou po nočnom meste túlal. Opatrne našľapoval po drevených schodoch a v duchu odriekal modlitby, len aby pod jeho váhou tie schod nezavŕzgali. Zrazu sa však ozval zvuk klavíra, čo u dvadsaťšesť ročného muža takmer vyvolalo infarkt. „Kto normálny o tomto čase hrá na klavír?!" skríkol v duchu vydesený a s rukou na nabitej zbrani pokračoval vo svojej ceste.

Zvuk klavíra ho priviedol až ku dverám spálne jeho nastávajúcej, ktoré nenápadne pootvoril aby mohol nazrieť dovnútra. V rohu malej izbietky, ktorá nebola väčšia ako jeho komora s potrebami na upratovanie, stálo prenádherné biele krídlo. A za ním, chrbtom k dverám otočená, bola Gabriela. So vzpriameným chrbtom sedela na nízkej stoličke, zatiaľ čo jej prsty behali po klávesoch a vytvárali ten prekrásny zvuk. „Páni. Pekná, bystrá, šikovná a talentovaná. Tá jej hanblivosť možno ani nebude na škodu..." pomyslel si potmehúdsky Ashton a nenápadne, aby si ho mladé dievča nevšimlo, opustil jej izbu a odobral sa do tej svojej, kde sa len tak ako bol hodil na posteľ a v momente zaspal.