Ako prežiť?

23. kapitola

Gabriela s napätím počúvala otcove ospravedlnenia, no stále sa nemohla preniesť cez ten šok. Celé tie roky čo ju len trápil, ubližoval jej a robil jej naprieky, správal sa k nej ako ku cudzej osobe sa jej prehrávali pred očami a bránili jej odpustiť mu. Chcela. Veľmi mu chcela odpustiť, no nedokáže zabudnúť na to, že jej mamu utrápil k smrti.

So zrakom zastreným slzami sledovala otcov zhrbený chrbát až kým nenasadol do auta a neodišiel von bránou, ktorú mu na jej rozkaz otvorili. Stála tam ešte dlho po tom, čo jej jeho auto zmizlo z dohľadu. Nevedela, či spravila dobre. Každý predsa potrebuje otca, ktorému sa môže vyplakať na ramene. A je jedno, aký ten otec v minulosti bol.

Minulosť... Práve pri spomienke na tú minulosť sa jej pred očami premietla jedna z posledných spomienok, v ktorých boli ešte normálna rodina, ktorú príliš nepoznačila mafia.

Bolo ešte skoré ráno a vtedy ešte pomerne mladý Ross budil svoju malú dcérku bozkom na čelo a hladením po jemných vláskoch. Tešil sa. Svoju malú Gabrielku mal nadovšetko rád a pripravil si pre ňu malé prekvapenie. Vedel, ako jeho malá princezná miluje kvietky a preto sa ju aj jej maminku rozhodol vziať do najväčšieho skleníka na ostrove. Miloval ten pohľad do jej rozžiarených očí, ktoré sledujú okolie. Tú nefalšovanú detskú radosť v jej očkách. Tie drobné iskričky, ktoré by dokázali napájať energiou pokojne aj celý New York. Po raňajkách sa vybrali do spomínaného skleníka a otec zabával celú rodinku vymyslenými príbehmi o kvetoch, pričom aspoň približne spoznal iba tulipán a ružu. Odrazu sa dostali až k malým nezábudkám, ktoré mali rovnakú farbu ako Gabrieline oči. „Tieto kvietky sú... to sú, á, áno! Už si spomínam. Sú to nebiesky. Majú rovnakú farbu ako tvoje očká a na zemi začali rásť len čo si prvýkrát tie kukadlá otvorila. Zem ti závidela tú krásnu modrú farbu a preto poprosila oblohu, aby tej farby trochu požičala aj jej. Obloha ale bola lakomá a nechcela svojej sestre tú farbu požičať len tak a preto ňou zafarbila jej obľúbené bledosivé kvietky. A tak vznikla táto krása, ktorá sa ale stále ani zďaleka nepodobá tej, ktorou sa pozeráš na svet, princezná." Vysvetľoval svojej dcére s láskou Ross. Už celé hodiny sedel na zemi aj v drahom obleku s Gabi na kolene a podchvíľou jej do vláskov venoval malý bozk.

Pri spomienke z čias, keď mala Gabriela len sedem rokov a otec bol pre ňu nesmrteľným hrdinom sa jej z očí púšťali stále nové a nové slzy. Aj keď sa jej otec stal členom mafie, o rodinu sa staral najlepšie ako vedel. Brával ich na výlety aj dovolenky. Gabika si spomínala aj na mnoho ďalších podobných vysvetlení pôvodu kvetov a pri jednom z nich už neudržala vzlyky.

Bola už hlboká noc, no malá Gabriela nemohla zaspať. Vonku zúrila búrka a ona sa bála, preto potichu prešla do otcovej pracovne a po tichom zaklopaní vstúpila dovnútra. Ross unavene zdvihol pohľad od papierov a keď uvidel na prahu postávať svoju dcérku, usmial sa na ňu. Mávnutím ruky ju zavolal k sebe a usadil si ju na pracovný stôl. Voľnou rukou ukázal na malý kaktus, ktorý stál v okne. Jediný kvet, pri ktorom si je istý názvom. To ale svojej dcére prezradiť nemohol a preto sa rozhodol pre ďalší z jeho vymyslených príbehov. „Tento kvet sa volá pichliačik. Je zelený rovnako ako oči tvojej maminky. Preto je ten kvietok spolu s nebieskami mojím najobľúbenejším. Ty a maminka ste tým najvzácnejším čo mám a keby čo i len jednu z vás stratím, nezvládnem to. Pamätaj si ale, že nech sa stane čokoľvek, vždy vás budem ľúbiť najviac na svete." Keď skončil s rozprávaním príbehu, v očiach mal slzy. Unavenú Gabrielku s malým úsmevom odniesol do jej izby a až kým nezaspala, hladil ju po vláskoch.

Vždy bol pri nej. Jej mamu predsa miloval. Nedokázal jej to dať najavo a hoci vedel, že ona jeho nemiluje, robil pre ňu prvé posledné a bol by jej zniesol aj modré z neba. Keby ho bola požiadala o rozvod, podpísal by ho, no nikdy by nesúhlasil s tým, že sa prestanú stretávať. Pred očami sa jej prehrávali všetky príbehy a ona si postupne uvedomovala, že krásu všetkých kvetov sveta prirovnával k jej alebo jej matke. Pochopila, že jej v tú noc povedal pravdu. Stratu jednej z nich nezvládol a strata tej druhej ho dorazila.

On to chcel urovnať, prišiel sa ospravedlniť. Riskoval život, keď vstúpil na Ashtonov pozemok hoci vedel, že ho na deväťdesiatdeväť percent odmietne. Muselo mu na tom veľmi, skutočne veľmi záležať a ona ho ani nevypočula. Hneď ako uvidela jeho tvár, prestala počúvať a sústredila sa len na strach, ktorý ju úplne ovládol. Vedela ale, že na pozemku jej manžela jej nič nehrozí a preto mu povedala čo si myslí. Lenže ona si to nemyslí! Bolo to v hneve a strachu, povedala by čokoľvek!

„Odohnala som svojho otca!" uvedomila si zdesene a už sa ani neunúvala so zadržiavaním vzlykov. To, že nechala otvorené dvere do domu ju netrápilo už vôbec. A dokonca ani to, že sotva videla pod nohy. Dom plný mafiánov jej bol ukradnutý. Ona mala jedinú vidinu istoty a tej sa držala. Posteľ, vankúš a čokoláda. To pomôže skoro vždy.

Keďže to je osvedčený babský recept na vyliečenie depresie, nemôžeme sa čudovať, že bola schopná ísť aj cez mŕtvoly. Okolo rokovacej miestnosti len rýchlo preletela, no Ashton, ktorý predtým horlivo niečo vysvetľoval vodcom menších gangov si ju všimol. Pár tisíc hore-dole, manželka pre neho znamená viac.

Bez vysvetlenia alebo akéhokoľvek varovania vyletel miestnosti, na chodbe zrazil z nôh niekoľko strážcov a po rozrazení dverí do izby doslova vletel. To čo ale uvidel ho zarazilo. Celá izba bola hore nohami a Gabriela sedela na zemi v strede miestnosti s jeho zbraňou v ruke. Odistenou zbraňou.

Gabika sedela v tureckom sede na kope tričiek, ktoré vyhádzala zo skrine, objímala fotku, na ktorej bola s otcom ešte ako malé dievčatko a kúsok od nej ležala Ashova zbraň, ktorú zabudol skryť. Stratila otca. Všetko pokazila. Nemá dôvod žiť. Poslala ho preč. Všetkých tým ohrozila...

Svet okolo nej akoby ani neexistoval. Nepočula manželove prosby, nech tú zbraň odloží. Nevidela najsilnejších mužov riadiacich svet mafie stojacich vo dverách. Necítila nič. Iba obrovskú bolesť a prázdno. Vystrelila.

Hoci aj vystrelila, bolesť neprichádzala. Ashton jej ruku so zbraňou v poslednej chvíli vykrútil tak, že guľka trafila prázdnu stenu. Zbraň odhodil čo najďalej od nich a so slzami na tvári vtiahol Gabrielu do silného objatia, ktoré mu hneď opätovala. Plakala. Jej telo sa otriasalo pod náporom vzlykov a Ash nevedel, či ju najprv upokojiť alebo jej poriadne vyčistiť žalúdok za to, že si chcela ublížiť.

Ani jeden nevládal riešiť zložité témy. Obaja boli zabratí do objatia a ďakovali za toho druhého, užívali si jeho lásku. Mafiáni, ktorí toto všetko sledovali spoza dverí len šokovane zízali na to, čo sa pred nimi odohrávalo. Ich boss, chlap, ktorý ešte nedávno nepoznal slovo súcit, vlastne celkovo cit, teraz držal v náručí drobné žieňa a plakal jej do vlasov, v ktorých jej zanechával drobné bozky aj slová nekončiacej lásky. Väčšina z nich Gabrielu videla po prvýkrát, no tí, ktorí sa s ňou stretli už na rokovaní či plese pochopili, že toto je žena, ktorá má na to, nazývať sa bossovou manželkou...