Ako prežiť?

22. kapitola

„No tak, veď ten let nebol taký hrozný." Provokoval manželku zelenú v tvári so smiechom Ashton a stále ju aj napriek blbým rečiam hladil upokojujúco po chrbte. Pristáli už pred pár hodinami, no Gabriela sa stále cíti pod psa a nepomohli jej ani lieky. Počas celého letu mali nepekné turbulencie kvôli silnému vetru, ktorý ich nepríjemne prekvapil.

„Ja budem v pohode. Len mi daj čas." Zamrmlala unavene a po bozku, ktorý si od manžela vyžiadala, zaspala ako bábätko. Len nad ňou pokrútil so smiechom hlavou, zamotal ju do perín a vybral sa na pláž, pretože aj napriek klimatizácii bolo v dome neznesiteľné horko. Proste katastrofa!

Prvú hodinku len tak posedával na terase, druhú sa prechádzal po súkromnej pláži a tretiu to už nevydržal a skočil do mora. Voda, o ktorej si myslel, že bude chladná, ho sklamala. Ale na druhú stranu, stále lepšie ako na priamom slnku. Ani nevedel, koľko času strávil plávaním alebo len obyčajným ležaním na morskej hladine, no už sa zvečerievalo. Slnko sa schovalo za mraky a donútilo ho tak vyliezť z vody skôr, ako sa úplne zotmie.

Keď sa vrátil do spálne, prekvapený zistil, že Gabriela sa nepohla ani o centimeter. Stále ležala tak, ako ju nechal a jedine meniaci sa výraz tváre prezradzoval, že stále žije. Nebudil ju. Osprchoval sa a už čistý si ju pritiahol do objatia, ktoré mu aj v spánku opätovala. V sledovaní manželkinej pokojnej tváre ho prerušil až spánok.

Ráno sa obaja zobudili na slnečné lúče, ktoré im svietili priamo do očí. Aj o siedmej ráno teplo ako v pekle. A to sú v klimatizovanej miestnosti. Ťažkú hlavu si z toho ale nerobili a pokoj všade naokolo si patrične užívali. Nestávalo sa často, že mali čas len tak leňošiť v posteli a nebáť sa, že niečo alebo niekto pri pokuse o varenie vyletí do vzduchu.

„Pripravím raňajky, ty si to tu zatiaľ poobzeraj. Pochybujem, že si z toho včera niečo mala." Pohladil partnerku po líci Ashton a po krátkom bozku plnom lásky sa skutočne vybral do kuchyne. V tom teple však na nič zložité nemal náladu ani chuť, tak len očistil rôzne druhy ovocia a v miske ich zmiešal dohromady. Pri troche fantázie to pripomínalo ovocný šalát.

V priebehu jeho čarovania v kuchyni sa Gabika porozhliadla nie len po spálni, ale po celom dome a bola ohromená. Manželov perfektný vkus ju nikdy neprestane udivovať. Poslednú navštívila kuchyňu a keď videla, že raňajky budú čo chvíľa hotové, vrátila sa do spálne s úmyslom prezliecť sa.

A opäť tá známa dilema. Kraťasy, sukňa, dlhé alebo krátke šaty? Napokon vojnu v jej mysli vyhrali ľahké šaty do pol stehien z bielej látky, ktoré boli okolo krku upevnené len hrubším náhrdelníkom z nejakých sivo-strieborných kamienkov. S výberom topánok si ani nelámala hlavu a obula si prvé, čo uvidela. A nebolo to ani také hrozné. Jemné biele baleríny s kvietkami. Tmavohnedé vlasy, ktoré je čoraz ťažšie učesať, nechala vo vlnách voľne padať na ramená. S láskou pohladila obrúčku, ktorú z prsta nikdy nezložila a bez použitia make-upu sa vybrala nájsť svojho milého.

Po chvíli pátrania ho aj skutočne našla. S kávou, ktorá bola jeho neodmysliteľnou súčasťou, v ruke sedel na terase chrbtom otočený domu. „Ránko, láska." Pripomenula sa mu Gabriela s nežným úsmevom a zozadu ho objala okolo krku.

Spoločné raňajky, ktoré už dlhú dobu – vlastne asi nikdy – neboli také pokojné si užili a len čo im vytrávili, už nevedeli obsedieť. Prechádzka po pláži, po meste, šantenia sa v mori, pozorovanie romantického západu slnka v objatí... nevedeli si ani predstaviť, ako majú všetky svoje plány uskutočniť v priebehu trinástich dní, ktoré im z dovolenky zostávali. Jedným si ale boli istí. Ten čas využijú naplno...

A o správnom využití času uvažoval aj Ross Smith, otec Maxa a Gabriely. Odkedy predal dcéru a členovia gangu sa vybrali každý svojou cestou, cítil sa osamelý. V dome bolo také to zvláštne ťaživé ticho, ktoré mu nedalo spávať. Mal príliš veľa času rozmýšľať. A ako to už býva, po rozmýšľaní obvykle prichádzajú výčitky svedomia, ktoré určite neboli tiché a nenápadné. Po pár minútach si myslel, že mu vybuchne hlava.

No aj napriek bolesti tieto výčitky splnili svoj účel a jemu sa v hlave začal prehrávať ako zlý film čas, v ktorom Gabrielu, svoju jedinú dcérku, len mlátil, ponižoval a trápil. Chcel sa prepadnúť pod zem. Ako len mohol byť tak sebecký? A ako ju mohol predať tomu najhoršiemu z mafiánov?! Veď bola predsa tak nevinná!

„Musím zistiť, či žije." Povedal si a rozhodným krokom sa vybral do svojej dlho nevyužívanej pracovne, kde ho na stole čakal notebook. Nepoužil ho už roky a úprimne sa modlil, aby ten starý krám fungoval. Šťastena sa na neho však rozhodla usmiať a počítač po viac ako troch hodinách skutočne nabehol.

„Tak poďme na to." Pomädlil si ruky a pustil sa do vyhľadávania. „Ashton Jake Black." Google sa po zadaní tohto mena mohol zblázniť. Viac ako milión výsledkov z rôznych blogov, novín, či časopisov dávalo jasne najavo, že sa niečo rapídne zmenilo. Inak by si ho predsa toľko nevšímali. Každý vie, čo rodina Black už po celé generácie robí, no nikto ešte neprišiel na spôsob, akým by im to mohli dokázať aj pred súdom.

„Ashton, Ashton, Ashton..." mrmlal si popod nos a stále hľadal niečo, čo by sa týkalo aj jeho dcéry. Na rozhovory so sebou samým si už zvykol. Už je to predsa nejaká tá doba, čo je v dome aj v živote na všetko sám. „Á, tu je to!" vykríkol nadšením, keď konečne objavil článok obsahujúci aj niečo o ženách v zaťovej prítomnosti. Články mu však veľa neprezradili. Zistil len to, že Ashton trávi veľa času v prítomnosti priemerne vysokej brunetky.

Po hodinách sedenia to už chcel vzdať, no na jednej zo stránok, na ktoré normálny človek prístup nemá, našiel zaujímavé video, ktoré ho hneď zaujalo. Nedočkavo ho otvoril a sledoval, čo sa na tom vychýrenom mafiánskom plese dialo.

Gabriela vstúpila do sály oblečená ako princezná, no prvé, čo mu udrelo do očí bolo mužské sako prehodené cez jej ramená. „Vonku bolo asi chladno." Pomyslel si a sledoval video ďalej. Po chvíľke napätého ticha preťal miestnosť ohlušujúci potlesk a starému Smithovi padla sánka. Jeho zať si Gabrielu v rýchlosti pritiahol do objatia a pred všetkými ju pobozkal. A ona mu dala facku. Moment! Ona. Mu. Dala. Facku! A on si len urazene vypýtal ďalší bozk. Úprimne? Ross Smith žiarlil na to, že najhorší mafián sveta vychádza s jeho dcérou lepšie ako on sám.

„Musím to dať do poriadku. Musím sa jej ospravedlniť." Pomyslel si rázne a s týmto presvedčením si objednal letenky do Ria. Snáď sa mu podarí v priebehu dvoch týždňov, ktoré jeho dcéra strávi na medových týždňoch, vymyslieť rozumné dôvody, pre ktoré by ho mala aspoň vypočuť a neposlať niekam už medzi dverami.

Ako je verejne známe, čas beží neúprosne rýchlo a to je dôvodom, pre ktorý sedia v lietadle na ceste domov aj mladší manželia Black. V tom istom čase sedel Gabrielin otec už celé hodiny v prenajatom aute pred vstupnou bránou do areálu brazílskej mafie a čakal na návrat bossa. Bez jeho prítomnosti sa tam nedostane mimo členov ich gangu a ľudí s priepustkou nikto. No a po celých hodinách sa konečne dočkal.

Do areálu začali prúdiť zástupy áut a jemu bolo jasné, že bude stretnutie mafie. Lepší čas na návštevu svojej dcéry si ani vybrať nemohol. V kolóne áut rôznych druhov sa nepozorovane dostal cez bránu a poľahky našiel aj dom hlavného šéfa, ktorý prišiel až medzi poslednými. Chvíľku ešte počkal a keď si bol istý, že stretnutie sa začalo, postavil sa tvárou v tvár svojej dcére a bez pozdravu na ňu vyvalil svoje ospravedlnenie.

Šok a hnev na jej tvári ale neznamenali nič dobré. „Ty nie si môj otec. Ty si len genetický omyl prírody, s ktorým mám podobnú DNA. Nič viac. Vypadni." Pri chladnom tóne jej hlasu zamrazilo aj ostrieľaného Islanďana, ktorý odmietnutie pochopil a s dlhým nosom od dverí dcérinho domu odišiel.

Keby bol však zostal dlhšie, bol by si všimol slzy, ktoré sa jej v potôčikoch kotúľali po lícach a bolesť v očiach, ktorá sa nedala prehliadnuť. Aj napriek tomu všetkému čo jej urobil, je to stále jej otec...