Ako prežiť?

14. kapitola

Bolo už niečo okolo polnoci, keď sa obom podarilo uvoľniť sa a dostať sa k tomu druhému. Gabriela sa Ashtonovi bez slov hodila do náručia, v ktorom sa skrývala pred celým svetom. Zo všetkých tých svetiel, vôní a hlasov ju už rozbolela hlava a to, že s ňou chcel stále niekto tancovať a niečo sa jej pýtal, jej na nálade tiež moc nepridalo.

„Čo sa deje, zlato?" opýtal sa jej nežne, no netlačil na ňu. Len tam stál s rukami obtočenými okolo jej tela a sem-tam jej do vlasov venoval ľahký bozk. Aj napriek podpätkom bola od neho o pol hlavy nižšia. Keď mu do hrude niečo nezrozumiteľné zamrmlala, uškrnul sa. „Zlatko, ja ti ale nerozumiem." Ako odpoveď mu len tou svojou mušou silou tresla do hrude, čo vyvolalo u Asha záchvat smiechu.

„Som unavená. Každý po mne niečo chce. Poďme prosím ťa domov, veď aj Oliver s Ryanom a babami odišli." Gabi uprela na svojho manžela pohľad plný nádeje a vysielala k nemu tiché prosby. „Prečo si mi to nepovedala skôr? Gabriela, keby povieš, odídem aj po hodine. Rozlúčime sa a pôjdeme. Tiež som si dnešok predstavoval inak. Hlavne som si myslel, že budeme viac spolu. Poď." Reagoval s jemnou výčitkou v hlase, no aj jeho ten nápad potešil.

Lúčenie sa však predĺžilo a sálu honosného zámku opustili až okolo jednej. V tichosti nasadli do auta, v ktorom Ashton okamžite zapol kúrenie. Gabriela sa triasla od zimy, no ani necekla. Naštartoval a po ani nie piatich minútach cesty preplietol svoje prsty s tými manželkinými. Obom toto malé, navonok obyčajné gesto vyčarilo na tvári úsmev.

„Páčilo sa ti tam?" opýtal sa šeptom svojej partnerky Ash a venoval jej krátky pohľad. „Bolo tam pekne. Tá hudba, ľudia, atmosféra... Bolo to naozaj perfektné, ale ak už na nič podobné nepôjdeme, vadiť mi to rozhodne nebude." Povedala mierne tajomne Gabi a dúfala, že to Ashton nebude ďalej rozvíjať. Dúfala ale márne.

„Prečo? Nebodaj sa až toľko bojíš, že by sme na seba zase nemali čas? Alebo... no nie! Ty si žiarlila!" vykríkol so smiechom a ona si urazene prekrížila ruky na hrudi. S ublíženým pohľadom mu vyplazila jazyk a odvrátila zrak k oknu. „Videl si ty vôbec ako sa na teba všetky ženy zbožne dívali?" zamrmlala naštvane, no Ash aj tak nedokázal myslieť na nič iné ako na to, že žiarlivá Gabriela je neuveriteľne roztomilá.

„Nevidel." Odpovedal ľahostajne svojej partnerke, ktorá len na neho vyvalila oči. „On snáď žartuje!" pomyslela si nazlostená a venovala mu pohľad hodný nájomného vraha. „Mal som veľa práce so sledovaním svojej dokonalej manželky, okolo ktorej sa stále obšmietali nejakí chlapi. Neviete o tom niečo, slečna?!" odvetil jej mierne podráždene a venoval jej veľavýznamný pohľad, pod ktorým sa nervózne ošila. „Tak to som asi trošku prehnala..." pomyslela si zahanbene a na líca jej okamžite vystúpila červeň.

Ashton sa ju napokon rozhodol trápenia ušetriť a rozhodol sa pre zmenu témy. Nevedel však, ako ju načať. Rozmýšľa nad tým už nejakú dobu, no nevie ako to sformulovať. Alebo sa len jednoducho bojí odmietnutia. „Ja... Gabi? Chcel by som sa ťa niečo opýtať a ak nebudeš chcieť odpovedať, pokojne ti dám na to čas. Ale... potrebujem to už proste zo seba dostať."

Dostať to zo seba potrebuje, ale ako v tej téme pokračovať?! Na čo to sakra začínal?! Vždy sa po tej prvej vete zastaví a nevie ako pokračovať. „Prečo je tak ťažké sa jej to opýtať?! Si predsa chlap, nie padavka!" okríkol sa v duchu a s hlbokými nádychmi si dodával odvahu.

Zatiaľ čo Ashton rozmýšľal ako sa konečne zbaviť tej záťaže pochybností, Gabrielinu hlavu zamestnávali rôzne scenáre. Bála sa čo môže jej partnera až tak trápiť. Všimla si, že je v poslednej dobe trochu iný, no myslela si, že má len veľa práce. Čo ak je to ale niečo vážne? Čo ak sa na ňu hnevá alebo je vážne chorý? Alebo musí na dlhý čas odcestovať preč?

„Ako začať." Zamrmlal si Ashton a tým zastavil prúd manželkiných myšlienok. „Vieš, som od teba o osem rokov starší a tiahne mi na tridsať. OK, OK, viem, dvadsaťšesť rokov nie je tak veľa ale ja... inak. Niekedy rozmýšľam nad tým, aké by to bolo byť otcom. Vieš, Oliver sa úplne zmenil. Je zodpovednejší ako kedykoľvek predtým a žiari šťastím. Tiež by som to chcel zažiť, ale po tebe dieťa vyžadovať nemôžem. Si mladá, máš krátko po osemnástke a ja to rešpektujem. Ale keď sme boli v domove, pripadal som si iný. Keď ma Kristin objala, mal som pocit, ako... ako keby som bol pre niekoho dôležitý. Akoby som bol výnimočný. Neber si to zle, ja viem že mám teba aj ostatných ale tam, bolo to proste niečo úplne iné... Ja, nemôžem po tebe chcieť teraz odpoveď, ale prosím ťa, aspoň si to premysli."

Gabriela visela manželovi na perách a pozorne vnímala každé jedno z jeho slov. Zarážali ju. Nevedela si to predstaviť, no jeho slová ju vlastne aj tešili. Keby ju otec predá akémukoľvek inému mafiánovi, teraz by už bola dávno tehotná alebo v tom horšom prípade pár metrov pod zemou. Ashton ale berie ohľad aj na jej pocity a netlačí na ňu. A jej to vlastne ani nevadí. Raz dieťa určite chce a najlepšie s Ashom, no ako správne povedal, má krátko po osemnástke a ešte sa na materstvo proste necíti. Na druhej strane ju ale predstava dieťaťa láka a na adopciu Kristin by prikývla okamžite. Jej vlastné pocity ju miatli a preto ochotne prijala možnosť o tom popremýšľať. Predsa len, adopcia nie je niečo, čo by sa dalo len tak zrušiť alebo vziať späť.

Manželia sa ďalej viezli v tichosti a rozmýšľali o... vlastne o ničom konkrétnom. Spomínali, rozmýšľali o svojom prvom stretnutí, o svadbe, o spoločnom živote, o živote predtým, o adopcii... asi o všetkom a o ničom zároveň. Ashton by aj bol to ticho prerušil, no tak trochu sa toho aj obával. Gabika bola už niečo okolo pol hodinky ticho a to sa nestáva bežne, takže nevedel, čo čakať.

„Ash? Ja, je to pre mňa šok. Na jednej strane sa toho bojím, lebo no, sama som ešte dieťa. Ale vlastne ťa aj chápem. A vedela by som si to predstaviť, no len pod podmienkou, že mi budeš mega pomáhať. Sama by som to nedala. Koho by si si chcel adoptovať?" opýtala sa šeptom Gabriela, no aj jemný šepot v tom tichu znel ako výkrik.

Ashtonove telo stuhlo a on len v duchu ďakoval Bohu a všetkým svätým za tak chápavú manželku. V šoku zízal pred seba a občas stočil pohľad na svoju partnerku, ktorá mu zakaždým venovala neistý úsmev. Bol pripravený na odmietnutie, predsa len je ešte mladá, no ona na to kývla! „Ona súhlasí!" opakoval si v duchu a po takých piatich minútach mu došiel aj význam tých slov.

Ashovu vážnu tvár preťal úprimný úsmev, pri ktorom sa mu v lícach objavili slabé jamky. „Panebože vďaka ti." Zamrmlal si popod nos a venoval pozornosť ceste, no s manželkou i napriek tomu udržiaval rozhovor. „Chcel by som si adoptovať Kristin. Tak najviac si s ňou rozumiem a už nie je až tak malinká. Takže si myslím, že by sme to mali zvládnuť aj my. Spolu." Posledné slovo zvýraznil a spýtavo sa pozrel na Gabrielu, ktorá mu s úsmevom prikývla. Nemala vlastne ani čo dodať – súhlasila so všetkým.

Spoločne sa rozprávali o budúcnosti svojho rodičovstva a dostali sa až k téme izbičky. Ako ju zariadiť, akú farbu použiť, aké hračky nakúpiť... Na ceste boli už dobrú hodinku a ďalšiu mali pred sebou. Tu už však nastal problém. Zo zákruty len pár metrov pred nimi sa rýchlosťou vyrútilo auto a pre zaľúbenú dvojicu už nasledovala len obyčajná, neúprosná tma.