Fortune!

27.Kapitola

*o 7 týždňov

"Zaujímalo by ma prečo už minimálne tri týždne chodíš domov neskoro v noci a nejakou náhodou ani tvoja šéfka nechodí domov moc skoro. Celé to do seba zapadá. Podvádzaš ma s tou špinou. Aj teraz si s ňou," kričala som mu do telefónu. "Laura, ver mi. Nič so Sam nemám. Je mi ľúto, že mi neveríš, no mám veľa práce. Viac ti nemôžem povedať. Už musím končiť. Domov prídem nesko-" skočila som mu do reči.. "Neskoro. Áno, ja viem," prekrútila som očami, čo on dobre vedel tak sa zasmial. "Ľúbim ťa." "Je tam s tebou, však?" kašlala som na jeho vyznanie lásky po telefóne. "Áno, Sam je tu so mnou." Samá Sam, Sam, Sam. "Ešte sa aj priznáš! Nehanbíš sa?" skríkla som po ňom. "Milujem ťa, pá," na nič nečakal a zložil. Prečo mi to robí? Chce odo mňa aby som mu verila, ale ja nedokážem. Je to definitívne, ale vážne mi nejde do hlavy, ako to, že sa nebojí priznať, že je tam s ním. Asi nejaká taktika. Sedela som na parapete, v ruke držala pevne zovretý telefón a pozerala sa na hviezdy. Mala som veľkú chuť so všetkým skoncovať, ale nemohla som. Mám na Slovensku mamu, ocka, tu Dadu... a... tohoto dementa, ktorý ma podvádza, ale milujem ho. Teda... neviem. V poslednej dobe neviem nič. "Musím sa ísť nadýchať čerstvého vzduchu," vyšla som von na terasu a oprela sa oboma rukami o zábradlie. Pozerala som sa smerom dole na prechádzajúce autá a taxíky, ktoré po sebe trúbia. Ďalej som videla ľudí, ktorí sa ponáhľali. Určite za svojimi láskami, len ja som tú svoju nemala pri sebe. Ešte chvíľku som sa pozerala, no potom som sa otočila a vykročila do bytu. Po pár krokoch sa mi zamotala hlava. Všetko okolo mňa bolo rozmazané a jediné čo som započula bolo, že niekto prichádza domov. Nohy sa mi podlomili a jedným ťahom som spadla na zem. Vôbec nič som nevnímala.

Z pohľadu Dady

"Ďakujem ti, že si ma vypočula a nehneváš sa." "To je v poriadku. Som tu pre teba. Hlavne si dávaj pozor na Arianu. Je to potvora. Pri mne sa niekoľko krát pokúšala zbaliť Justina." "Podarilo sa?" "Kdeže," zasmiala sa a postavili sme sa z gauča. Začali sme kráčať ku dverám. "Ostala by som, ale už musím," ospravedlňujúco som sa pozrela na Sel, ktorá len pokrútila hlavou. "To je vpohode," dali sme si pusu na líce a rozlúčili sa. Keď som začala schádzať po schodoch, Selena na mňa ešte zakričala. "A never všetkému čo hovoria média. Tí vytvárajú Justina, ktorý ani neexistuje. On ti vždy povie pravdu. Ver mu," láskavo som sa usmiala a ona zavrela dvere. Jasné, že mu budem veriť! Prečo by som nemala?

Selena je dobrý človek. Má veľa problémov, ale nikdy to nedáva najavo, je silná. To len mňa všetko zlomí a potom nariekam ako krava. Znamením rúk som si privolala taxík, nadiktovala mu moju adresu a celá vyčerpaná z dnešného dňa som šla domov.

"Som domáá," zakričala som snáď na celý barák, ale nikto sa neozval, "znova sama." Zavesila som si kabát do skrine a pobrala sa do kuchyne, kde som si položila kabelku na barovú stoličku a pripravila si malinový čaj. Oprela som sa o kuchynskú linku a rozmýšľala nad Arianou. Žeby fakt bola taká potvora ako hovorí Sel? Pocítila som studený vzduch, ktorý prichádzal z vonka. Pozrela som sa tým smerom, odkiaľ fúkalo. Balkónové dvere boli otvorené. "To ani balkón nevedia zavrieť keď odchádzajú?!" nasrato som vykročila. Rukami som chytila kľúčky a ťahala ich k sebe: "Do pekla, veď to nejde," frustrovane som zanadávala a snažila sa ich zatvoriť. Stal sa zázrak a pohli sa. "Konečne," pomalým, ale aspoň nejakým ťahom som ich zavrela. Záves som ponaprávala, keď som vonku na balkóne zazrela osobu, ktorá ležala na zemi. Ihneď som otvorila dvere a zistila som, že je to Laura. "Laura," tenkým vylakaným hláskom som šepla a zakryla si ústa rukami. Rýchlosťou svetla som k nej pribehla a čupla si. "Laura, pane Bože, Laura!" potľapkala som ju po lícach aby sa prebudila. "Laura, zobuď sa!" triasla som s ňou. Už som sa chcela pobrať po telefón, keď sa začala hýbať a kašľať. "Laura, Bože môj. Čo sa ti stalo?" pomaly sa s mojou pomocou posadila. Prudko zasyčala a chytila sa za hlavu: "D-Dada, prečo ma tak bolí hlava?" "To ja netuším. Našla som ťa tu ležať, predpokladám v bezvedomí. Musíme ísť k doktorovi," natiahla som ruku aby som ju zdvihla. "Nie nemusíme, len mi prišlo nevoľno," prešli sme do kuchyne. "Neblbni. Pôjdeme, čo ak si chorá, alebo niečo podobné," presviedčala som Lauru a.k.a trvdohlavú ženu číslo jedna. "Dada nič mi neni. Naozaj, len som unavená. Mám veľa problémov." "Aké?" vytiahla som pohár, napustila doň studenú, odtečenú vodu a podala ho Laure. "S Davidom," ťažko si povzdychla. "Čo ti urobil?" "Dada. Ani sa nepýtaj. Odkedy má novú šéfku "Sam", chodí domov neskoro v noci. Myslím, že ma s ňou podvádza. Nie. Ja to viem," hovorila chladno. Spadla jej slza a potom ďalšia a ďalšia. Podišla som k nej a silno ju objala. "Pšššt, porozprávam sa s ním. Uvidíš, všetko bude vporiadku, len mi terazsľúb, že pôjdeš zajtra k tomu doktorovi." Lauru tam dokopem aj keby sa dialo čokoľvek. Vkľude ju tam odveziem aj násilím, ale nechcem, aby sa opakovalo to, čo s mojím tatom. Aj on bol tvrdohlavý, všetko bolo ok... okej, nemysli na to Dada. Nemysli! "Ale Dada-" "Žiadne "ale"," ukázala som úvodzovkami, "pôjdeš, dobre?" pozrela som sa do jej veľkých uplakaných očí. Vtichosti prikývla: "dobre, pôjdem."

*o dve hodinky

"Láska, musím končiť. Zajtra skoro ráno vstávam. Letím do tej Austrálie." Justin už skončil tour v Európe, čo je výborné, pretože sme o krok bližšie byť opäť spolu. Za celé turné v Európe sme sa nevideli- ak nepočítam webku- ani raz. Neobjala som ho. Nepobozkala. Celých sedem týždňov. Je to ťažké. Dúfam, že si zvyknem. Ale ja nechcem... no musím. "Chýbaš mi, zlato," odula som smutne spodnú peru. "Aj ty mne, milujem ťa." "Aj ja ťa milujem. Dobrú noc." "Dobrú," poslala som mu vzdušnú pusu, ktorú akože chytil a pritlačil si ju na pery. Falošne som sa usmiala, zakývala do kamery a zrušila video hovor. Zatvorila som notebook, položila na stôl a prezliekla sa do pyžama. Umyla som si zuby a ľahla si do postele. O niekoľko minút na to som zaspala. Mala som zvláštne sny o dievčati, ktoré ma naháňalo a chcelo mi vziať všetko, čo som mala. Celkom isto to bola hnedovláska s vyčesanými vlasami dohora a tým najfalošnejším úsmevom na svete. Musím jej dať šancu...

Ráno som sa zovudila na buchot. Kukla som na hodinky. Mala som ešte 25 minút do zvonenia budíka. vankúšom som si zavrela uši. "Ktorý debil musí budiť byt o 6 ráno?" zjapala som do vankúša. Ponaťahovala som sa. Vyšla som z izby a v kuchyni som našla Davida, ktorý sa snaží variť. Neuveriteľne som sa začala smiať. "Nesmej sa. Radšej mi pomôž niečo pripraviť pre Lauru." "Aj tebe dobré ránko," napustila som studenú, odtečenú vodu do pohára, ktorý som vypila na prvý glg. Po chvíľke som sa prestala smiať a pomohla mu. Vypočúvanie začína.

"Chceš si vyžehliť ten prúser u Laury?" kukla som naň očkom. "Dada.... prestaň už aj ty," zakňučal. "Nevera sa odpustiť nedá," pospevovala som si. "Ale ja ju nepodvádzam," povedal dosť zúfalo. Položila som ingrediencie, ktoré som mala v ruke na linku a vážne naňho pozrela. "David. Je to moja najlepšia kamarátka. Moja sestra, ktorú som nikdy nemala. Povedz mi pravdu," vyzvala som ho. Vzdychol si a taktiež sa na mňa vážne pozrel: "Naozaj s ňou nič nemám. Len niečo plánujem." Nedôverihodne som na ňho pozrela. "Prisaháš?" iba prikývol a opäť začal miešať vajíčka, " povýšenie?" Zasmial sa a pokrútil hlavou. "Dúfam, že niečo prospešné. "Oh, to teda áno," začal sa neuveriteľne smiať. Spoločne sme spravili palacinky.

Z pohľadu Laury

Celý deň prebehol vporiadku, okrem menších závratov a točeniu sa hlavy. Kvôli nim som radšej znova nejedla, pretože za posledné dni keď niečo zjem, utekám na wecko a skončí to v záchodovej mise. Pravdepodobne to bude viróza. Dade som nič nepovedala. Zbytočne by som ju rozrušila a ešte viac by naliehala. Teraz sedím v čakárni a čakám na výsledky. Šla som k doktorovi, ktorý ma poslal na krvné testy, psychológiu, psychiatriu, gynekológiu, rontgen.... proste všade možne. Celý deň zabitý. Zbytočne ma vylakali. Určite mi teraz oznámia, že je to nejaká dvojtýždňová viróza a mám ostať doma a liečiť sa.

Presviedčala som sama seba. Dúfam, že som vporiadku...

"Slečna Masárová," oslovila ma sestrička, ktorá vyšla z ambulancie. "Áno? To som ja." "Poďte dnu," postavila som sa a kráčala som za sestričkou. "Sadnite si, slečna Masárová," ukázal prstom na stoličku oproti nemu. Posadila som sa. "Očami pobehoval po papieroch, kvôli ktorým som tu od obeda do ... no do teraz. Do 21:06. "Je všetko vporiadku?" vystrašene som sa pozerala na lekára. Toto je ta chvíľa, kedy aj keď nie som veriaca verím v Boha a jeho milosť voči mne. Pane Bože, prosím, som dobré dievča. Prosím, nech je všetko vporiadku. Budem poslúchať. "Áno, všetko po fyzickej stránke je vporiadku." "Aj psychickej?" doktor sa zasmial, no mne to nepripadalo vtipné keďže ma poslali na psychiatriu. "Áno. No mám pre vás jednu správu." "Dobú, či zlú?" "Neviem. Ako vidím, budete mať 17 rokov," kukol na mňa spoza okuliarí. "Áno, budem." "Priateľa snáď máte tiež?" Načo ti to je ty starec? Prikývla som. "No. Slečna, Masárová. Musím vám oznámiť, že ste v šiestom týždni tehotenstva. Gratulujem," postavil sa a podal mi ruku. Celá moja myseľ sa zaplavila novou informáciou. Budem matka. Budem mať dieťa. Dieťa s Davidom.