Fortune!

56.Kapitola

"Návšteva," zakričala na mňa mama. Okamžite som sa rozbehla zo svojej izby do obývačky uvítat nečakanú návštevu. Bola som zvedavá, kto to je.

"Áno, mám frajera. Miška," počula som chváliť sa Nikolku, moju malú sesterničku už z diaľky. Usmiala som sa nad ňou. Hneď, ako som vkročila do obývačky, padli mi oči na mamu, ktorá napĺňala misky čipsami, chrumkami a rôznymi dobrôtkami. "Ahoj," zvítala som sa s mojou tetou Martinou, pusou na líčka a objatím. "Dadaaaaa," zozbehla sa ku mne Nikolka a pýtala sa na ako tomu hovorí 'hopa'. Zdvihla som ju teda na ruky. "Ako sa má naša miss?" pritúlila som sa k nej. "Zle. Maminka mi zakázala koncert," prekrížila si ruky na prsiach a odula sa. Pozrela som na Martinu, ktorá sa zasmiala a zatvárila nevinne.

"Povieš mi o tom niečo viac?" sadla som si s ňou na gauč. "Chce mi prekaziť šancu, ako ma môže požiadať o ruku," ešte stále bola odutá. Vôbec som nechápala o čo tu ide. "Kto?" Neodpovedala: "Ale ty mi môžeš pomôcť," vyškerila svoje malé biele zúbky. "Naozaj? Ako?" usmiala som sa na ňu. "Pôjdeš tam so mnou," zaspievala. "Kam?" "Na jeho koncert," vzala si čips a dala ho do pusy. "Na koho?"

"Bež sa hrajkať, Niki," prerušila nás jej mamina a prisadla si na gauč. Nikolka sa celá rozžiarená rozbehla hrať nevedno kam.

"O čo ide?" spýtala som sa jej. "Prepáč mi to, Danielka. Nikina chce íst tak moc na jeho koncert, ale je príliš malá. Však má len 7 rokov. Odmietla som ju pustiť, no ona sa rozplakala, že ty s ňou určite pôjdeš. Tak-" "Aký koncert?" spýtala som sa so strachom v hlase. "Justin Bieber." Cítila som sa, akoby na mňa niekto šmaril kýbel s ľadovou vodou. V tele mi pulzovalo dvakrát viac krvi a mala som pocit, že mi čoskoro vyletí z hrudného koša srdce. "Jus- Justin? Bude vo Viedni?" Pokrútila hlavou: "V Bratislave." Som si istá, že na zozname Slovensko nebolo. Hajzel. Turné mu už malo minimálne začiatkom októbra skončiť. "Ja to pochopím, keď nebudeš chcieť ísť.." Martina veľmi dobre vedela, ako to je medzi mnou a Bieberom- vlastne celá rodina, no Niki nie a nevie, aká veľká citová ujma to je pre mňa. Preto na mňa Martina ani troška netlačila. "Musím si to ešte nechať prebehnúť hlavou," povedala som napokon.

"Nechám ti času koľko len potrebuješ," darovala mi úsmev. Má ho rovnaký ako Nikolka. Taký úprimný. "A samozrejme, lístok ti zaplatím," informovala ma.

Po našej debate som sa šla hrať za Nikolkou. Bola v kuchyni a varila. Hrali sme sa na reštauráciu a nakoniec som to všetko musela zjesť. Jasná vec, že som to vyhodila, keď sa nepozerala. Celý deň som bola zamyslená nad jej ponukou.

"Chceš to prijať?" pýtala sa ma Laura v telefóne. "Je jeho veeeeeelikááááánska fanynka. Je to jej mega sen. Spomeň si na môj mega sen, ktorý sa mi nikdy nesplnil a som ním poznačená až doteraz.." argumentovala som. "Lenže bábika Šušu a stretnutie toho diabola je sakramentský rozdiel. "Kto vraví niečo o stretnutí? Pôjdeme pravdepodobne do goldenu. Aká je šanca, že ho stretneme?" Položila som rečnícku otázku, "A vieš ty čo? Pôjdem," vo chvíli som sa rozhodla, "Ajtak sa s ním nestretnem tak nechápem, čo tu riešim. Pomôžem jednému malému človiečiku splniť si sen. Ako sa hovorí- Malý krok pre človeka, veľký krok pre ľudstvo," brala som to z lepšej stránky, "Však nechápem. Len preto, že som jeho bývalka si budem obmedzovať život? Hovno makové." "Si si istá?" "Áno." Nie. "Poď s nami," navrhla som. "Viki..," povzdychla si zúfalo. "Oh, prepáč. Úplne som zabudla. Vôbec si neviem zvyknúť," zasmiala som sa. Lauru prepustili hneď po piatich dňoch z pôrodnice domov, no Viki si tam nechali ešte týždeň. Vraj nemá poriadne vyvinuté dýchacie cesty. Laura kvôli tomu nevedela spávať. Veľmi sa bála. Len čo začne Viki troška viac kašľať, ide s ňou k doktorovi.

"Kedy to je?" zaujímala sa. "V novembri." "Takže tri týždne." "Prikývla som zamyslene hlavou, no potom som sa uvedomila, že to Laura nevidí, tak som prihmkla. "Pôjdem. Postráži mi ju mama. Ajtak toho tu mám už plné zuby. Som tu zavretá ako keby som bola v karanténe. Ani moja najlepšia kamarátka ma nepríde pozrieť," narážala na mňa. Zasmiala som sa. "Potrebujem sa troška odreagovať." "To vážne?" zhíkla som. "Úplne vážne."

A tak sa to stalo. Zavolala som Martine, že to beriem. Dala mi k telefónu Nikolku, ktorá mi pištala do ucha celú večnosť a vravela, že ma miluje. Toľko detskej radosti. Vravela som si, keď som sa ukladala na spánok. Vpodstate na ten koncert aj chcem ísť..