Fortune!

49.Kapitola

Z pohľadu Davida

"Tento prsteň som ti chcel dať ešte pred tvojím odchodom z New Yorku, no nevyšlo to," držal som ho v ruke a dopodrobna obzeral, až pokiaľ som nezbadal, že Laura začala žmurkať a pomaly otvárať oči.

Z pohľadu Laury

Začala som sa prebúdzať nevedno, ako som vôbec zaspala. Vedľa mňa som počula rozmazaný hlas Davida a v ústach som pocítila sucho. Začala som otvárať oči. Zastonala som. Nebola som zvyknutá na to priame svetlo. "Pomaly," napomenul ma David, "tvoje oči si musia zvyknúť na ostré svetlo." Všimla som si, že drží v ruke prsteň a v druhej škatuľku. Zatočila sa mi hlava. "David? Čo sa stalo?" "Ako sa cítiš?" neodpovedal mi na otázku. "Ako ryba na suchu," povedala som s neuveriteľnou bolesťou hlavy a hneď potom si všimla, že som pripojená na infúziách. "Čo sa to stalo?" znova som sa pozrela na prsteň a uvedomila si, že je to zásnubný prsteň. Vyľakala som sa: "Kde to som?" začala som rozjímať okolie. Biela miestnosť, jedno lôžko, dvere, okná zastreté žalúziami. Nemocnica. "Pšššt. Onedlho tu bude doktor," upokojoval ma. "Som smädná," tento dialóg, čo sme viedli nedával absolútne zmysel. Každý sme si mleli to svoje. "Ani nevieš ako som rád, že si sa už zobudila," pohladil ma po ruke, "Vieš, čo som sa dozvedel?" jeho oči žiarili ako nikdy predtým a to bol dôvod, prečo som to ihneď chcela vedieť: "Čo?" povedala som ešte troška oťapene, ale vnímala som.

S úsmevom som sa naňho zahľadela a čakala. "Doktor mi povedal, žeeeeeee," napínal ma, "Čakáme dievčatko," môj úsmev mi zmizol behom sekundy. Prebodla som ho pohľadom. Žili mi začali navierať, srdce rýchlo búšiť a cítila som, že mi sčervenela tvár. Mala som chuť mu jednu vraziť. "Prečo si mi to povedal?!!" tak som po ňom zvreskla ako nikdy. Určite ma bolo počuť až niekde na recepciu. David sa zľakol. "Vravela som ti, že to chcem mať ako prekvapenie, že to nechcem vedieť!" vyštekla som a hneď potom sa rozplakala. Niektorá žena je tehotná len raz za život a svoje tehotenstvo si užíva ako najviac vie. Ku každému dňu si vymýšľa nové prekvapenia- a to hádanky. Kedy asi prvý krát kopne, čo to bude, ako bude vypadať... Jediná moja hádanka, na ktorej mi záležalo bola táto a to aké to bude pohlavie a on mi ju behom sekundy vyzradil. Chcela som kričať, kopať, búchať. Otočila som sa mu chrbtom a plakala. "Laura..-" "Mlč!" odsekla som a utierala si tie tečúce vodopády. Do miestnosti vstúpil doktor. "Možem?" "Áno," rýchlo som si utrela slzy a vystrúhala falošný úsmev. "Chcel by som s vami hovoriť, Laura," celkom sa zarazil, keď si ma všimol utápať vo vlastných slzách, ale snažil sa to nevšímať. "Samozrejme," snažila som sa upokojiť. "Pán Kováč, ak vás možem požiadať," doktor naznačil, že má opustiť miestnosť. Pomaly sa začal dvíhať a opúšťať miestnosť. "Skončím po to pitie," oznámil mi. Nevenovala som mu ani jeden pohľad a čakala, pokiaľ odíde. Bolo vidno, že mu to je ľúto, ale ja mu to jeho prepáč kašlem.

Horko-ťažko som sa posadila. "Laura, viete, čo sa stalo?" vzal do rúk môj spis a začal si tam niečo písať. "Nie. Nič si nepamätám. Iba to, ako sme sa viezli v aute." "Boli ste dehydratovaná a tak ste odpadla. Museli sme vás napojiť na infúzie, aby ste dostali všetky živiny späť do tela. Potom ste sa prebrali, no zaspali ste. Nie je to nič vážne. Stáva sa to- hlavne v týchto teplotách- pomerne často. Ste úplne vporiadku, žiadne následky to nemá." "Takže možem ísť domov?" prerušila som ho. "Nie. Aj keď to nie je vážne, kedže čakáte dieťa, musíme si vás tu nechať na pozorovanie, čo je štandardný postup." "Chápem. A ako dlho, ak sa smiem spýtať?" "Dva dni." "Dva? Tak dlho?" iba prikývol. "Máte nejaké otázky?" "Nie," pípla som. "Tak vás opustím. Budem vás pravidelne chodiť kontrolovať," oznamoval mi. "Vporiadku," povedala som a zberal sa na odchod. Zastavil sa pri dverách a dodal: "Zavolám vám vášho snúbenca. Už tu čaká,," vyvalila som naňho oči a odišiel. "Snúbenec?!" Medzi dverami sa objavil David aj s pitím. Stále mal na tvári ten istý previnilý pohľad ako predtým. "Možem?" Neodpovedala som. Automaticky vstúpil a sadol si na stoličku ako predtým a začal mi nalievať pitie do plastového pohára. Napila som sa z neho. "Odkedy sme snúbenci?" opýtala som sa. "Snúbenci?" "Áno, snúbenci." "No, jaaaa. Vieeeeš-" "Prečo všetkým vravíš, že som tvoja snúbenica?!" zasa som naňho vyštekla. "Čo je na tom zlé?" "Asi to, že to nie je pravda," zavrčala som. "Dobre, dobre. Odpusť.." zdvihol obe ruky dohora v obrannom geste. "Nie. Choď preč, prosím. Chcem byť sama."

*o dva dni

"Konečne odchádzam. Už som myslela, že sa tu scvoknem." Je pravda, že posledné dni chytám hrozné nervy a zväčša len kričím, ale každý tu je pri mne, pýta sa ma, či niečo nepotrebujem a hlavne David. Cením si, že je tu so mnou a stará sa o mňa, ale preháňa to. Doslova a dopísmena ma dusí. Nepohol sa odo mňa ani na sekundu. Keď sa stal ten zázrak, že si niekam odskočil a konečne odišiel, dovalila sa sem moja matka a sťažovala sa, ako jej odmietli reklamovať práčku. Jediná moja záchrana a morálna podpora bola Dada, no tá sem chodievala zriedkavo. Aj Dominik tu bol, čo ma potešilo. Priniesol mi ovocie a porozprával mi, čo je nové. Začal chodiť s nejakou babou, čo ma zo začiatku zamrzelo, ale potom som to neriešila a iba mu popriala.

"Asi nechceš ísť na ten nákup, však?" spýtal sa ma David, keď vstúpil do mojej izby a položil mi tašku plnú vecí z nemocnice na stoličku. Automaticky som k nej podišla a začala ju vybalovať, ale stopol ma a začal to vybalovať on sám. "Nie," odpovedala som na jeho otázku a sadla si na posteľ, "nie teraz. A okrem toho, necítim sa ani nejako extra dobre," David hneď stuhol. "Čo ti je?" robil si starosti. "Ale nič také. Len nevoľnosť. Asi sa pôjdem prejsť," oznamovala som mu. "Pôjdem s tebou len počkaj, toto tu vybalím." "Okej," neprotestovala som a čakala som.

"Daj si mikinu," napomenul ma David, keď sme vychádzali von z domu. Prekrútila som očami: "Veď je len troška chladno," protestovala som. Pozrel sa na mňa prísnym pohľadom a ja som ustúpila. Nechcelo sa mi hádať, tak som si obliekla mikinu, ktorá mi visela na vešiaku. Ľavou rukou ma chytil okolo ramena, ja jeho pravou okolo jeho pása a dal mi pusu na líce. "Takto sa mi to páči," dodal a vyštartovali sme.

Mierili sme do parku, kde sme sa rozprávali a kráčali ruka v ruke. Rozprávali sme sa o tom, ako to bude s malou. David sa so mnou chcel rozprávať aj o tom, aké meno jej vyberieme, ale odmietala som o tlm diskutovať: "Ja sa rozhodnem. Tvoje rozhodnutie nebudem brať do úvahy. Môžeš si za to sám," povedala som s kamennou tvárou, ale potichúčky som sa zasmiala tak, aby si to nevšimol. Myslela som to úplne vážne. To má ako trest za to, že mi to vyzradil. Musí pykať.

"Ale no ták, Laura," zastavil sa a rukou si na pritiahol bližšie k telu. "Čo je?" Šibalsky sa usmial. "To mi nespravíš." "Si si istý?" obtočil si ruky okolo môjho pása. "Áno, som." "No to je dobre, ale nemal by si byť." Neodpovedal iba sa nahol perami k tým mojim a začal sa približovať. Obtočila som si ruky okolo jeho krku a on mi jednou rukou podoprel hlavu. Prisal sa mi na pery a strčil mi jazyk do úst. Začali sme sa bozkávať. Vôbec nič som do toho nedávala. David dával vášeň, ale ja nič. Robila som to úplne mechanicky. "Mám chuť na sex," priznala som, keď som sa od neho odtrhla. Zasmial sa: "dosť si odskočila od témy." "Ale keď to je pravda," zakňučala som vediac, že nič nebude, aj keby sme chceli. Sex je povolený len do tretieho mesiaca. Znova sa šibalsky zasmial: "Možno by sme s tým mohli predsa len niečo urobiť." Spýtalo som naňho kukla, no nenaznačil mi čo chce spraviť, čo ma dosť znervózňovalo, ale aspoň som mala istotu, že moje priznanie nezahodí do kýbla, ale chystá sa s tým niečo spraviť...