Fortune!

45.Kapitola

Z pohľadu Dady

"Bože. Úplne "zbožňujem" tieto 40 stupňové horúčavy," vydýchla som si, keď som si sadla na posteľ s nanukom v ústach. Ako každý júl, teraz je to najteplejšie obdobie v roku, kedy je 35 stupňov len v tieni a vo vode 30. Natočila som ventilátor, ktorý som mala položený na nočnom stolíku na mňa a vzala svoj MacBook na stehná.

"Austin!" zhíkla som, keď som zbadala, že mám od neho žiadosť na skype. Úplne som naňho zabudla. Prijala som jeho žiadosť a začala si pozerať najnovšie články mojich obľúbených časopisov. O ani nie hodinku som mala prichádzajúci hovor na skype od Austina. Ihneď som ho prijala.

"Austiiin!" pozdravila som ho a mávala som rukami do všetkých možných strán. Veľmi som sa tešila. "Daniela, do riti! Ako si opeknela," doslova na mňa pozeral s otvorenými ústami, "Máš nový účes?" uškŕňala som sa do kamery nad jeho lichôtkami. "Veľmi si mi chýbal," priznala som smutne. "Tak veľmi asi nie, keď si mi nemohla ani zavolať," odul spodnú peru. "Prepáč. Toľko sa toho za poslednú dobu udialo, že ani neviem, kde mám hlavu.. Mám ja vôbec hlavu?" zasmiala som sa a chytila si ju.

Vôbec sa nezmenil za tie mesiace, čo sme spolu neboli.

"Ako to tam ide?" spýtal sa. "Zo začiatku bol totálny horor si tu zvykať zasa od začiatku na toto všetko," mávla som do priestoru, "predsa len som bola zvyknnutá na drzých new yorčanov, ktorí sa nemontujú toľko do tvojho súkromného života a teraz, keď som tu.. Každý tu rieši všetko. Čo si oblečieš, čo povieš.. Hrozné niečo," priznala som. "Nikto nerieši teba a...?" nepovedal meno. Mala som si domyslieť. "Ale čoby nie," zasmiala som sa, "hneď ako som priletela na Slovensko ma tu čakali slovenskí paparazzi! Jednú dobu som od nich nemala vôbec pokoj! Sledovali ma snaď úplne všade, no teraz je to lepšie. Pred domom mám denne asi už iba dvoch, ktorí čakajú na to, pokiaľ výjdem z domu, aby som sa vyjadrila o našom vzťahu, či je koniec alebo čo vlastne je medzi nami. A v škole boli zasa ďaľšie vcírky," povedala som posledné slovo po slovensky. Austin sa zamračil: "Čo to má byť?" "To je po slovensky taký výraz na baby, ktoré sa ti proste vtierajú do zadku. Zrazu ma majú veľmi radi a neviem čo všetko," prekrútila som očami. "A ty si k nim zhovievavá?" "Čo ti!" zasmiala som sa, "pre mňa boli vždy vzadu a tam aj sú. Keď ma pozdravia- aby sa nepovedalo- aj ja ich ale inač nič viac-nič menej. No dosť bolo o mne.. Čo ty?"

"Mám sa super. Nič sa nezmenilo v mojom živote tak radikálne. Akurát som si tu vyberal školy, keď som si všimol, že si online. Tak som sa rozhodol ti zavolať," sladko sa usmial. "Školy! Ježiši. To ti nezávidím," vyplazila som jazyk, "A našiel si si nejaké?" "Áno. Mám nejaké favority, ale ešte presne neviem. No pravdepodobne u mňa vyhrá jedna novinárska, ktorá ponúka aj študentské domčeky." "Je kvalitná?" "Hej. Má dobré ohlasy vo všetkých Zemiach." "Úžasné!" zvolala som.

"Uhmm a ako sa volá tá škola a ako to tam vlastne chodí?" chcela som byť informovaná. "Volá sa to Yeshiva Writer University. Je na Manhattane. Vyučujú sa tam všetky odbory od žurnalistiky po masmédiá. Ako som vravel, ohlasy má po celej Zemi. V každom jednom štáte-" "Myslím, že už som o nej počula," povedala som, čím som ho prerušila. "Dosť možné," zasmial sa, "No a táto univerzita ponúka aj takzvané "Študentské bungalovy". Sú to domčeky, ktoré si zaplatíš a bývaš v nich po celú dobu, pokiaľ nedoštuduješ Yeshivu. Nie sú ani nejako drahé. Jediný problém školy je ten, že nie je súkromná. Buď ťa musia prijať, alebo musíš dostať štipendium...," rozprával ďalej a ja som ho pozorne počúvala.

"A čo ty? Už si si vybrala?" Austin vie, že chcem ísť na školu s takým istým odborom, ako on. Obaja milujeme písanie. "Nie, nie. Kdeže. Ja mám ešte dokončiť tento štvrtý a až potom ma čaká rozhodovanie. Je pomaly koniec júla, začiatok augusta a u nás škola začína už v septembri. No ak ubehne celý rok, tak ako aj ten minulý, ešte jeden rok a ani sa nenazdám, a už idem na výšku. Bože jak rýchlo to všetko letí. S výberom mám pokoj, ale aj napriek tomu sa priznávam, že som vtom bola včera celá zahrabaná až po uši. Chcem mať aspoň taký prehľad." "Ostávaš na Slovensku?" položil mi otázku, pri ktorej som sa dosť zamyslela, chvíľku mlčala a premýšľala.

"Vieš čo? Rozhodovala som sa, či sa tam mám vrátiť, alebo ostať tu...A aj napriek tomu, čo sa stalo- ako veľmi som sa tam sklamala si myslím, že moja budúcnosť je v New Yorku. Stále dúfam v mojich snov," priznala som. "To je super," usmial sa a ja tiež. Zahľadel sa na mňa.

"Čo je? Mám niečo na tvári?" uškrnula som sa a chytila si tvár. "Nie, nie," nedopovedal. "Do New Yorku by som aj hneď išla," vrátila som sa k téme New York a školy, "je to úžasné mesto." "Tak poď. Prídi sem študovať späť na školu. Chýbaš tu. Je to tu celé akési opustené." "Nie," začala som krútiť hlavou, "Strednú tam nechcem ísť študovať." "Takže keby si mala teraz možnosť, či máš ísť študovať do New Yorku strednú alebo vysokú, tak na výšku ideš hneď," začala som prikyvovať na jeho slová, "ale na strednú nie?" "Ani za svet." "Nemá to logiku," začal sa smiať, "Vy ženy ste tak komplikované," poškriabal sa na zátylku. "Má to logiku, ale nechcem to preberať. No jeden z tých dôvodov je, že nechcem žiť už u Davida." "Poď ku mne," navrhol a vyzeral, že to myslí celkom vážne. Rozosmiala som sa: "Nie. Chcem sa osamostatniť." "Ak si to rozmyslíš, som tu stále," Austin sa na mňa pozeral celý čas a usmieval, no potom pokrútil hlavou a pozrel sa kdesi mimo kamery. Zamračila som sa: "Deje sa niečo?" "Nie, čo by sa malo?" znova sa pozrel a usmial do kamery. "Mám taký pocit.." "Všetko je v naprostom poriadku." "No ok." Nastalo ticho. Vedela som, že ho niečo ťaží, no nechce mi to povedať.

Nadýchol sa a zhlboka vydýchol. "Vieš.. Už dlho ti chcem niečo veľmi dôležité pove..." "Ja si nemôžem pomôcť. Ja ho milujem," vtrhla do izby Laura a hodila sa ku mne na posteľ. "Prepáč Austin. Musím ísť. Nabudúce, dobre?" uisťovala som sa. Nechcela som stratiť ďaľšiu osobu, na ktorej mi záleží. "Samozrejme." Šla som zrušiť, no Austin ma zastavil: "Počkaj, Dada." "Áno?" "Mám ťa rád," vydýchol si. "Veď aj ja teba, Austin," usmiala som sa, zakývala a zložila.

"Koho ty zas miluješ?" prekrútila som očami a pozrela na Lauru. "Tvojho brata." "Laura.. Preberali sme to už tisíc krát. N.E.M.I.L.U.J.E.Š. Prečo to robíš?" "Robím čo?" Vydýchla som: "Týraš sa." Laura nechápala, "Zabudla si naňho. Ako sa hovorí "odmilovala sa" a ty si stále nahováraš, že hej. Keby som bola na tvojom mieste by som už nikdy naňho ani nepomyslela," znova som pocítila nepríjemnú bolesť kdesi v oblasti srdca. "Asi máš pravdu. Keď ja to," ukázala na bruško, "nechcem vychovávať sama a chcem, aby malo otca." "Laura, Laura.." krútila som hlavou. "Aspoň to chcem skúsiť. Pokúsiť sa o to." "A čo chceš robiť?" hneď ako som sa jej to spýtala odvrátila previnilo zrak. "Čo si spravila?!" neverila som. Ona už niečo podnikla. Bezo mňa!!

"No vieš. Ja som napísala Davidovi," šepla tak, aby som počula. Privrela som oči a pokrútila hlavou: "Hanbi sa." "Dadaaa!" "Laura! Čo si to spravila?" začala som sa ťahať za končeky vlasov. "Presne?" spýtala sa a ja som prikývla. "Napísala som mu, že už som vychladla a chcela by som to ešte skúsiť, len nemám peniaze na New York. Tak som mu napísala niečo v tom zmysle, že ho tu čakám.." "A?" nechala ma v napätí príliš dlho. "Nečakala som, že odpíše. Nie to ešte, že naozaj príde," hneď ako dopovedala som sa postavila z postele a vybehla von z izby. "Mami? Mami!" hľadala som ju po dome, až som ju našla v záhrade. "Čo sa deje, srdiečko?" "Vedela si o tom, že príde David?" jej mimika vravela za všetko. "Ako to, že si mi to nepovedala?!!!" vyčítala som jej. V záhrade sa objavila Laura. "Kedy príde?" otočila som sa k nej. "Zajtra," zúfalá si zahryzla do spodnej pery.