Fortune!

46.Kapitola

Z pohľadu Laury

"Srdiečko, myslíš si, že je to dobrý nápad? Bojím sa o teba," mama ma pohladila po líci a potom po brušku. "Mami. David má prísť až o hoďku, takže ak si to náhodou rozmyslím- dám ti vedieť," upokojovala som ju, "hlavne sa nemusíš báť ani o mne, ani o môjho princa alebo princeznú," usmiala som sa nad svojou poznámkou.

Pravda je, že nechcem vedieť pohlavie môjho bábätka, aj keď to už je možné zistiť. Nechcem to vedieť. Bude to pre mňa malé prekvapenie.

"Dobre, dávaj si na seba pozor," objala som ju a vystúpila z auta. "Ľúbim ťa. A aj ty dávaj pozor na bračeka," žmurkla som na ňu a zavrela dvere. Ešte som jej stihla zakývať a už bola preč. Ponaprávala som si šaty /tehotenské bohužiaľ/ a vykročila k Dade domov. Zazvonila som a chvíľku čakala.

Som zvedavá, ako dopadne tento deň. A hlavne, čo na mňa povie David??! Dosť som pribrala a už mám aj bruško.

Zrazu sa rozleteli dvere a v nich stál on. Chvíľku som bola šokovaná, pretože mal prísť až o hodinu. Vôbec som sa nestihla pripraviť na jeho príchod, či už vzhľadovo alebo psychicky. Bol taký istý. Rovnako krásny, úžasný... Bože Laura, nemysli na takéto veci. Daj mu to vyžrať. Musíš sa tváriť, že ťa nezaujíma. V duchu som si nadávala. Za ten čas, čo sme sa na seba pozerali bez slov si ma David stihol premerať od hlavy až po päty snáď tisíc krát. Bože to je trápne!

"Hgh," odkašľala som si, "pustíš ma dnu, alebo tu budeme len tak stáť?" "Uhm áno, hej, jasné-" začal vravieť všetky synonymá pre slovo áno. "Dobre, chápem. Môžem vojsť," prekrútila som očami a vošla dnu. Chcela som ísť za Dadou do kuchyne, no David ma chytil za ruku a potiahol k nemu: "Nerob to, Laura," obtočil si ruku okolo môjho pása a pritiahol ma k nemu čo najbližšie, ale moc blízko sme k sebe neboli, pretože moje mega brucho nám vtom bránilo. "Čo nemám robiť?" šepla som. Celé telo sa mi chvelo pod jeho dotykmi. No aspoň som sa snažila vzbudiť ten pocit. "Toto. Nesnaž sa to skrývať. Chýbal som ti," zasmial sa. Chýbal mi? Chýbal. Chýbal. Chýbal. Vsugeneruvávala som si. Keby sa toto dialo takto pred dvoma mesiacmi, tak by mi možno chýbal, ale popravde neviem, čo cítim teraz. Všetko ti chýbalo, Laura. Vôňa, hlas, telo. Proste všetko tak nevymýšľaj! Ozval sa môj hlas v hlave a ja som len pritakala. Pozerala som do jeho očí. Doslova ma hypnotizovali. Chcela som ho objať a pobozkať na pery... Laura! Napomenula som sa. Nezabudni. Tvár sa, že ťa nezaujíma. "Čo? Nie? Nie!" odtiahla som sa. Bola som zo seba zmätená. Otočila som sa k nemu chrbtom a prekrížila si ruky na prsiach. "Nemysli si, že keď som ti napísala, tak sa ti teraz hodím okolo krku len preto, že si tu," jeho výraz tváre mi vravel, že presne to si myslel, "Tak na to veľmi rýchlo zabudni!" odsekla som. Otočila som sa a šla do kuchyne ako som mala v pláne, no nikto tam nebol. Ani v kuchyni, ani v Dadinej izbe. Nikde. Prešla som po schodoch dole a všimla si Davida opretého o kuchynskú linku. Vybrala som sa za ním.

"Kde je Dada?" "Odišla aj s mamou. Poprosil som ich o to. Prídu až večer," povzdychol si. Ach nie. Pomôžte mi niekto. Ja to nezvládnem. Odrazu mi prišlo nevolno. Rýchlo som si sadla na najbližšiu stoličku. "Ehm.. prosím ťa," musela som sa riadne nadýchnuť, "dáš mi vodu?" všetko sa mi točilo. David hneď pribehol s pohárom vody. "Si v poriadku? Mám zavolať záchranku?" začal panikáriť, "Kde mám ten mobil!" pobehoval po kuchyni. Ja som sa zatiaľ napila a hneď bolo lepšie. S pobavením som naňho pozerala. "David, už mi je dobre. Bola som len dehydratovaná," David sa hneď zastavil a vydýchol si. Začala som sa smiať: "Neviem si predstaviť, čo budeš robiť, keď budem rodiť," neveriacky som pokrútila hlaovu. "Takže priznávaš, že... budeme spolu," priblížil sa ku mne a čupol si. Chytil ma za ruku a druhou mi pohladkal bruško. Nevedela som, čo povedať. Bolo počuť len naše zrýchlené dýchanie.

"Ako ti už narástlo to brucho," poznamenal a začal sa prihovárať k brušku: "Ako sa má moj- ... tvoje bábätko?" "David, je to aj tvoje dieťa. Nemusíš sa to báť povedať," snažila som sa hovoriť láskavo, "A má sa dobre, len robí maminke veľa nevoľností," usmiala som sa. "Jaj ty neporiadnica. Teším sa na teba," rozprával sa s drobcom, "Keď budeš na svete, kúpim ti všetko, čo len budeš chcieť. Budeš tatkova princezná," zmraštila som čelo. "Rozmaznávaš ju a to je ešte len v bruchu," zasmiala som sa a z ničoho nič sa spustil plač. "Neplač," palcom mi poutieral slzy z líc. Ja som mu chytila ruku a chvíľku čakala, pokiaľ ma to prejde. "Prepáč. Tie hormóny na mňa stále pôso-" "Nemusíš sa ospravedlňovať. Chápem to-" "Dobre, ale musíme sa porozprávať," opäť som si odpila z pohára a položila ho naspäť. "Dobre. Tak ja by som-" "Nie... Prepáč, že ti skáčem do reči, ale chcem hovoriť prvá ja," David prikývol, aby som pokračovala. "Takže čím začnem...," premýšľala som, "Ako som ti písala, že by sme to mohli opäť skúsiť, tak som to myslela tak, že," nachvíľku som prestala. Zatiaľ si sadol David naproti. "Nie som schopná hneď s tebou chodiť. Bolo by to pre mňa moc narýchlo. Chcem čas. Môžme spolu chodiť von a tak. Chápeš ma?" po celý čas ma pozorne počúval. "Hej. Ak som dobre pochopil- chceš, aby som si ťa získal ako po prvý krát?" Nie tak docela. Vtedy stačilo, že si sa na mňa pozrel. Uškrnula som sa. "Dá sa to tak povedať." "Dobre, ale čoskoro sa musím vrátiť do New Yorku." "Kedy?" "To je teraz jedno. V tejto chvíli sa budem snažiť, aby som mal čo najviac pri sebe," postavil sa a prišiel ku mne, "teba," chytil ma za ruku, "a maličkú," chytil bruško, ktoré následne pobozkal a potom mňa na líce. "Môžem ťa objať?" Najprv som bola v pomykove, ale nakoniec som súhlasila. Silno ma objal. "Chýbalo mi to." Chcela som mu povedať, že aj mne, ale bola som ticho. "Tak môžem moje dve princezné niekam pozvať?" "Áno môžeš. A ešte mám otázku." "Áno?" "Prečo stále hovoríš o princeznej? Čo ak to bude princ?" Zamračil sa nad mojou otázkou, no hneď sa zasmial. "Cítim, že budem mať najkrajšiu princeznú na svete, ktorá bude celá po svojej krásnej mamine. A keď to bude princ, tak budem tiež šťastný, pretože bude krásny po mne," nad jeho poznámkou som sa začala rehotať...