Fortune!

55.Kapitola

Raz nadránom som si mlčky robila úlohu, keď mi niekto začal volať. Pozrela som na hodiny. Bolo pol jednej ráno. Zamračila som sa. Kto to môže byt? Bola to Laurina mama. Volala, že Laura rodí a chce ma tam mať. Škola-neškola, vydala som sa do pôrodnice s ňou rodiť.

"Ahoj," rýchlo som sa zvítala s Laurinou mamou, ktorá na mňa čakala na recepcii a zaviedla ma pred sálu, kde mi prikázali, aby som si nasadila čapicu, rúško a prehoz cez oblečenie. Vstúpila som na sálu. "Laura," šepla som a vrhla sa k Laure, ktorá ležala celá v kŕčoch, spotená, plakala a doktor sa jej pozeral medzi nohy. "Bolí to," zaťala zuby. Nechala slzy voľne stekať po jej krásnej tvári. "Ja viem, zlatko. Ja viem," chytila som jej za ruku a upokojovala ju pohľadom. Vôbec som nevedela, čo robiť. "Dýchaj," predviedla som jej ako dýchať, tak dýchala spolu so mnou. "Už ste dostatočne otvorená. Môžeme začať," oznamoval nám doktor. Laura sa ešte viac rozplakala. Bol to ten plač zúfalstva. "Tlačte," dal jej pokyn. Laura sa zaťala a začala tlačiť. Prežívala som to s ňou tak moc, že som ani nevnímala bolesť, ktorú mi spôsobovala drvením ruky.

Po asi hodine sa to stalo. S prvým nádychom dieťatka spoločným s prvým plačom Laura konečne dorodila. "Gratulujem, máte dievčatko," povedal doktor a odovzdal ho sestričke, ktorá jej prestrihla pupočnú šnúru, skontrolovala dýchanie, váhu, výšku a všetko, čo k tomu patrí, až sa napokon Laura dočkala a vložili jej ju do náručia. Bol to nádherný pohľad. Opäť som zbadala na jej tvári slzy, no vedela som, že sú to slzy šťastia. Pohľadila jej noštek a prešla jej ukazovákom po líčku.

"Ty si ale nádherná, Viki," nežne vravela. Boli to len sekundy, čo ju mala na rukách, no rovnako ako mne, aj jej sa to zdalo ako hodiny, pokiaľ jej ju nevzali. "Kam ju beriete?" celá vystrašená sa rozhliadala za sestričkou. "Pokoj," pohľadila som ju po vlasoch, "Zistím to," upokojovala ju. Odrazu sa jej hlava dotkla vankúša a od vyčerpania zaspala. Usmiala som sa na ňu: "Som na teba hrdá," povedala som vediac, že to nepočuje. Ešte som jej zotrela pot z čela a odpratala sa zo sály do čakárne, kde som čakala nekonečne dlho, ani som nevedela na čo čakám, až ma to dostatočne unavilo a zdriemla si.

"Poď, už je na izbe aj s malou," budila som sa na hlas Laurinej mamy. Taktiež k tomu dopomohlo to, že mnou jemne mykala. Spamätala som sa a zistila som, že som v nemocnici. Rýchlo som sa postavila na nohy. Usmievala sa na mňa. "Ako sa cíti?" "To ti povie sama," objala ma okolo pliec a zaviedla do jej izby.

Ležala tam nadmieru spokojná, s malou v náručí a otcom po boku, ktorý bol taktiež šťastný. "No čo, mamička. Ako sa cítiš?" "Akoby ma zaživa roztrhali a teraz tu len tak ležím. Už mám aj štichy," šepkala celá nadšená. "Chceš ju?" Prekvapene som sa na ňu pozrela: "Môžem?" usmiala som sa. "Jasné," opatrne mi ju dala s jej pomocou na ruky. "Je taká drobná.. A krásna," držala som ju pevne, ale neisto. Vyzerala tak krehko. Bála som sa, že jej ublížim. "Ahoj Vikiiii, ja som tvoja teta, Daniela," prihovárala som sa jej a hladila jej pršteky. Usmievala som sa na ňu. "Tak, teraz ostávaš už len ty, mami," všetci sme sa zasmiali nad Laurinou poznámkou. Malá sa rozplakala a ja som jej ju v panike začala dávať späť k Laure, nad čím sa zasmiala. "Pôrod bol nekonečný, ale stál za to, drobček," prihovárala sa jej a oznámila, že ju musí nakojiť. Chcela som ich nechať v kľude, tak som si ju cvakla a informovala Lauru, že idem zavolať Davidovi.

Popri tom, ako zvonil som si predstavovala, ako sa asi zatvári. Vedela som, že sa mi na tvári pohráva úsmev. Bola som proste nadchnutá a šťastná za oboch.

Po pár zvoneniach to konečne zdvihol. "Ahoj, braček. Poviem ti, nikdy som na teba nebola pyšnejš-" "Prepáčte, ja vám nerozumiem," vychrlil na mňa ženský hlas po anglicky, "Tu je Samantha Wonderf, Davidova nadriadená. Uhm... Pán Smith si zabudol telefón v práci,' úsmev mi opadol a začala som sa mračiť. "Aha," pípla som, "Neviete, ako by som sa mu mohla ozvať? Je to súrne," hovorila som nervózne. Bolo mi jasné, o čo tam ide a Laura by nebola príliš nadšená, keby to vedela. "Skúste zavolať na toto číslo," nadiktovala mi ho. "Okej. Ďakujem. Dopočutia," zrušila som a hneď na to, začala vytáčať číslo, ktoré mi dala. "Kde si?' zavrčala som hneď, ako zdvihol. "V.. V práci," bol v pomykove. "Nie. Nie si v práci. V práci máš telefón, nie seba." Položila som si jednoduchú otázku- chceš to vôbec vedieť? Na ktorú bola jednoduchá odpoveď- nie. Rozhodla som sa tým nezaoberať a tvárila sa, že o nič nejde. Veď nech si robí čo chce. "Dnes sa ti narodilo dieťa, David," oznámila som mu. Ticho. Ticho. Stále ticho. Nádych. Zhíknutie. "Ja mám svoju princeznú?" Nadšenie. Radosť. Láska. "Áno, áno," nedalo mi a pousmiala som sa, "Bude modelka. Meria 51 centimetrov a váži 3389." "Niet o tom pochýb. Určite je najkrajšia na celom svete," hovoril jemno. "Pošlem ti potom fotku.. Aj napriek tomu, že sa mala narodiť až o tri týždne, vyzerá to tak, že je v poriadku. Bude musieť chodiť na vyšetrenia, je v inkubátore...." A tak som s ním telefonovala vyše hodinu a zdielala s ním pocity.

Rozhodla som sa, že keďže som neďaleko centra, pôjdem nakúpiť oblečenie pre Vikinku a nejakú drobnosť pre Lauru. Pre Viki som kúpila krásne tyrkysové bodyčko hnedú čiapočku, ktorá mala ušká, oči, noštek a po čase som zistila, že je to medvedík, a pre Lauru, aj keď som plánovala len nejaké ovocie, avšak okrem toho som bola pozrieť aj v tezenise a kúpila jej krásne prádielko. Nevedela som mu odolať.

Do pôrodnice som sa vracala s plnými rukami tašiek. "Ahoj...te," opravila som sa, keď som zbadala Dominika. "Ahoj," povedali jednohlasne. Objala som Dominika a potom aj Lauru. "Kde je malá?" "V inkubátore..Čo to máš?" zvedavo na mňa pozerala. "Bola som nakupovať, ale pre teba nič nemám," oznamovala som jej. Samozrejme vedela, že tašky sú len pre ňu. "Neviem, či môžeš aj takéto ovocie," vykladala som jej na stolík rôzne druhy ovocia, "..ale vzala som aj takéto. Aj piškótiky." "No ty si poklad," dala si ruku pred ústa a radostne na mňa pozerala. "A ešte tu máš. Páči sa," podala som jej igelitku s oblečením pre malú. "Volala si s Davidom?" spýtala sa ma, zatiaľ čo sa prehrabávala v igelitke. "Áno. Veľmi sa teší," zaškerila som sa na ňu. "Aké to je všetko malinké, však?" usmievala sa na Dominika a potom venovala aj jeden mne. "Ani nehovor. Ja už som si poplakala pri kupovaní," zasmiali sme sa. "Je to nádherné. Ďakujem krásne," otvorila náruč, aby som sa jej tam hodila a objala ju, keďže sa sama hýbať moc nemohla. Dominik nás len potichu sledoval. "A ešte mám pre teba toto," zatvárila som sa šibalsky a podala jej poslednú tašku. Nechápavo na mňa pozrela. Nesledovala som jej reakciu, ale reakciu Dominika. Na erotické prádielko reagoval pomerne dobre. Neskolaboval. Pozeral na to s vypulenými očami, a aj keď určite nechcel, jeho oči prezrádzali všetko, na čo myslel. "Daniela!" zasmiala sa, "Ja som matka!" ešte stále sa smiala. "Mladá matka. Sexi matka. Sedemnásťročná matka. Čo ty si nemôžeš užívať?" Všetci sme sa rozosmiali.