Fortune!

51.Kapitola

Z pohľadu Davida

Veľmi ma bolela hlava. Nedokázal som spraviť žiaden pohyb. Dokonca ani otvoriť oči. Všade bola tma. „Pán doktor, dokedy to môže trvať?" započul som známy uplakaný hlas. „Pomôžte mu, prosím." To je mama. Prečo plače? Čo sa stalo? „Pani Kováčová, nikto nevie. Hlavne sa teraz upokojte, prosím." Čo sa stalo? Musím otvoriť oči! Mami, ja som tu! Snažil som sa spraviť aspoň jeden pohyb ako náznak toho, že som tu, ale nešlo to. Opäť som upadol do úplnej tmy.

„David, ak si tam a počuješ ma, tak ti chcem povedať jednu vec." Laura? Ja-ja som tu. Snažil som sa ako som len mohol, aby som spravil jeden malý pohyb, ale beznádejne. „Nechcela som, aby sa stalo práve toto," zacítil som dotyk na mojej pravej ruke. „Prepáč," plakala. Laura, miláčik. Neplač, prosím. Som tu. Dopekla musím sa posnažiť. „David, ja.." Ďalej som zasa nič nevnímal.

„...môže to byť vrodené. Nemáte niekoho, kto by mal to isté ako tu David?" „M-môj nebohý manžel," smrkla nejaká žena. Mama! Je to mama! Manžel? Čo bolo tatovi? Čo sa tu do pekla deje?! „Takže manžel. Dobre a má David ešte nejakých súrodencov?" „Áno, má. Sestru." Dada? Čo je s Dadou? Už som nevládal byť úplne neschopný a stále len upadávať do tej istej tmy ako za každým. Nazbieral som všetkú silu, čo som v sebe mal a pootvoril som oči.

Ostré svetlo mi vrazilo do očí a bol som nútený ich zasa zavrieť. Pootvoril som ústa a vydal zo seba tiché: "Mami." „Synček?" započul som tichý hlások plný prekvapenia. Opäť som pootvoril oči a zbadal mamu, ktorá sedela vedľa mňa celá uplakaná a držala mi ruku. „Kde to som?" „V nemocnici, zlatko." Povzdychol som si. Tuším som ja a všetci, koho milujem odkázaní na nemocnicu. Kľudne by sme sa sem mohli aj presťahovať. Ušetrili by sme na benzíne. „Čo sa stalo?" „Našli ťa zbitého v bezvedomí." „Bože, koľko som tu?" chytil som sa za hlavu, lebo ma hrozne bolela. „Teraz sa tým netráp. Som šťastná, že si tu s nami," naklonila sa ku mne a pobozkala ma na čelo. „Mama, chcem vedieť všetko. Párkrát som započul hlasy, ale nevedel som sa hýbať." „Buď kludný. Teraz musíš odpočívať, aby si sa zotavil. Však, pán doktor?" otočila sa na nejakého muža. Pravdepodobne doktora, keďže ho tak nazvala. „Áno, máte pravdu. Teraz vám spravíme pár vyšetrení, aby sme zistili, prečo ste upadli nie do bezvedomia, ale kómy-" „Do kómy? Ja som bol v kóme? Koľko rok, dva? Pane bože," potočil som hlavou. Ostal som v šoku. „Nie srdiečko, ubehlo len pár dní," mama ma pohladkala po líci. „Koľko?" chytil som ju za ruku a držal som ju. „David." „Mami, povedz mi normálne koľko som bol v kóme. Však si povedala, že len pár dní." „Takmer tri týždne," neutrálne sa na mňa pozerala. 3 týždne?? Nadýchol som sa a rukami som sa podoprel, aby som sa posadil. Pár hadičiek, ktoré som mal na sebe sa odtrhli. Začali pípať všetky stroje.

„Pane, prosím vás, ľahnite si. Ešte nie ste v poriadku. Práve ste sa prebudili," zadržiaval ma doktor. „Pán doktor, buď mi teraz poviete, čo mi je alebo som už v poriadku a môžem ihneď odísť," upriamil som naňho pohľad, aby pochopil, že to myslím vážne a nerobím si z neho žarty. „Dobre, ale musíte sa upokojiť a predtým nás musíte nechať, aby sme vám spravili odbery a vyšetrenia." „Okej," ľahol som si naspäť do postele. Doktor zatiaľ odišiel z izby. Ostal som tam sám s mamou. „Mami, povedz mi, čo mi je. Veľmi dobre viem, že to vieš. Počul som vás, keď si sa o tom rozprávala s doktorom," povzdychol som si. „Srdiečko, prosím, prestaň. Poď sem a objím ma. Veľmi som sa o teba bála," opäť začala plakať. Priblížila sa ku mne a riadne som ju stisol.

Poznáte ten pocit, keď cítite materinskú lásku. Je to úžasný pocit, na ktorý sa nedá zabudnúť. Veľa ľudí takú možnosť nemajú. Preto si ju treba vychutnávať, keď ju práve vy máte a byť za ňu vďačný.

„Mami," nahrnuli sa mi slzy, "odpusť mi." „Za čo?" „Za to, že som vám nepomohol, keď nám ocko umrel. Bol som hnustný pubertiak a vtedy som vôbec nad tým nerozmýšľal tak, ako teraz. Prosím, odpusť mi všetky moje zlé činy," potiahol som si ju ešte viac ku sebe a plakal ako malé decko. Všetko mi je ľúto. Mama mi zdvihla hlavu na úroveň jej: „David, za nič sa neobviňuj. Nemám ti čo odpúšťať, lebo si nič zlé nespravil," aj jej sa zasa nahrnuli slzy a plakali sme spolu. „Tvojmu ockovi vtedy nadobudol čas, neni to nikoho vina." Naraz tam vtrhla Daniela, a keď nás zbadala ako spolu sedíme a plačeme, zarazene sa zastavila a kukala na nás. Chytila si ústa. „David!" pošepkala a rozbehla sa smerom ku mne. Hodila sa mi okolo krku: "David, si v poriadku?" potichučku vzlykla. „Daniela, zadusíš ma," zasmial som sa a zakašlal."Ty to vieš vždy pokaziť," odtrhla sa odomňa a prekrížila si ruky na prsiach. „Ale nie, poď sem," Potiahol som ju späť do náručia, aj mamu som tam vtiahol. Všetci traja sme boli spolu.

„Ako sa cítiš?" „Ále dobre," ponaťahoval som sa a trochu sa odkryl. Zrazu som zbadal sádru na mojej nohe. „To čo so mnou spravili?" šokovane som potočil hlavou. „Nikto nevie. Ako som ti už vravela, našli ťa ležať opitého na chodníku v bezvedomí. Krvácal si. Keď sme prišli do nemocnice povedali nám, že máš zlomenú nohu, rozbitú hlavu, pár odrenín a najhoršia správa bola tá, že si upadol do kómy. Blízko miechy ťa museli udreť. Pamätáš si na tú noc niečo?" „Ani nie." Snažil som sa spomenúť, ale nedokázal som. „Viem, že som bol u Laury a potom-" zastavil som sa. „Kde je Laura? Je v poriadku?" „Je, prečo? Stalo sa niečo?" spýtala sa ma mama. „Mami, ani sa napýtaj," odvrkla Daniela a pozrela na mňa vyčítavo. Laura jej to povedala. „Dobre, už stačilo. Teraz by som bol rád, keby mi niekto konečne povedal, čo mi je?" usmial som sa na obidve, no úsmev mi hneď sklesol, keď sa na seba pozreli a vôbec sa neusmievali. Niečo určite nieje v poriadku. „Mami? Daniela?" pozerali sme sa na seba. Ani jedna neodpovedala. Boli ticho. Uzavreté do seba. „David-" „Nie David! Okamžite mi jedna z vás povie, čo mi je!" „Prestaň kričať David! Nemáš právo po nás kričať!" „Ako mám prestať kričať, keď mi nechcete nič povedať!" „Zlatko, počúvaj ma. Doktor nám to riadne nevysvetlil, ale máš niečo s pečeňou. Kvôli alkoholu sa ti to postupne zhoršovalo."Ach nie, nakoniec to prišlo...