Fortune!

54.Kapitola

Ráno bolo horšie. Prebúdzala som sa na nepríjemnú pachuť v ústach. Posadila som sa a snažila sa rozlepiť si oči. Po ich otvorení som si inštinktívne chytila hlavu. Nebolela až tak. Teda tú bolesť prekrývala čudesná horkastá chuť z alkoholu, ktorá bola stokrát horšia a intenzívnejšia ako bolesť hlavy. Poobzerala som sa po izbe. Nebola to moja izba. Divila som sa, kde to som, až som vedľa seba zbadala ležať nejakú osobu. Zhíkla som. "Nemohla som s ním-," pozrela som sa pod perinu a zistila som, že som úplne nahá. Hneď ako som si uvedomila, čo sa asi tak stalo, rýchlo som sa postavila na nohy, schmatla svoje veci a ignorujúc bolesť v hlave kmytala preč z izby. Prechádzala som okolo zrkadla. Nedalo mi, aby som sa tam nepozrela. Zľakla som sa. Normálne som sa zľakla sama seba. Neveriacky som na seba hľadala. Na hlave totálne hniezdo, špirála pootláčaná po celej tvári, dokonca aj vo vlasoch. Linka, ktorá viedla cestičku od očí, kdesi ku nosu a rúž som mala všade, len nie na perách. Spamätala som sa a znova sa vydala na svoj útek, ešte stále z jeho izby. Po chodbe som šla čo najtichšie a najrýchlejšie, aby ma nezbadali vychádzajúc z jeho izby.

Aha.. Moje dvere! Už len pár metrov aaaaaaa... Som tu. Vydýchla som si a zatvárajúc dvere som pomaly po nich skĺzla. Čo sa vlastne včera stalo? Na nič si nespomínam. Premýšľala som.

"Neverím, že som klesla tak nízko," schovala som si hlavu do dlaní, "Môže za to len a len on," ľutovala som sa. Potom, ako som tú vetu vyslovila nahlas, zamyslela som sa nad ňou. Prvýkrát, po toľkých razoch, čo som to kedy vyslovila som sa nad tým zamyslela. Dávala som to celý čas za vinu Justinovi. Vlastne som mu dávala za vinu všetko. Dokonca aj to, že som zakopla o gauč. "Panebože," vybrala som si tvár z dlaní a pozrela sa pred seba. Sľúbila som si, že od tej chvíle sa nebudem ľutovať, znormalizujem sa a hlavne, prestanem piť.

Už nikdy, NIKDY ALKOHOL.

"Ako sa mu teraz pozriem do očí?" kládla som si otázku. Aj napriek tomu, že som toho chlapca nepoznala, vedela som, že chodí na tú istú školu, ako ja.

Chcela som odtiaľ čo najskôr odísť. Chvalabohu bola nedeľa, teda posledný deň, kedy máme chatu prenajatú. Rýchlo som si spakovala kufor a šla do Monikinej izby.

*na druhý deň

"Ja som úplne zničená," vítala som sa s Mirkou a Monikou pred školou. Monika sa zasmiala: "Si slaboch," spoločne sme prešli cez školskú bránu a rútili sa dovnútra. "Nemôžem za to, že ty si zvyknutá chlastať od rána do večera," bránila som sa. Mirka pri tom všetkom len nesúhlasne krútila hlavou. Ona je moje ja pred rokom, a teda je odporca alkoholu. Prechádzali sme školskou chodbou a kývnaním hlavou zdravili všetkých známych popritom, ako sme sa rozprávali. "Ja si ťa vytrénujem, neboj," zažartovala. "Hahahaha- zabudni. Prestala som piť," prehlásila som a pozrela sa na ňu. "Čo?!" nechápavo na mňa pozrela. Nemo som prikývla. Mirkin pohľad hovoril za všetko. Tešila sa, no Monika z toho nadšená nebola. "Veď bola sranda, nie?" Hodila som na ňu spýtavý pohľad: "To myslíš vážne?" "No, keď už sme pri tej srande...," Mirka kývla hlavou pred nás, aby sme sa pozreli, kto tam ide. Bol to on. Ten sexi chalan!! Filip!!

"Sakra!" sklonila som hlavu a pridala do kroku, "Kryte ma!" kričala som tak, aby ma počuli len oni dve. Kráčala som stále rovno, sledujúc len svoje nohy a dúfajúc, že budem čoskoro pri svojej skrinke. Au! Do niekoho som narazila. "Filip.., " uprela som naňho vystrašene zrak. "Kráska," zasmial sa. "Ja- ja-" koktala som. "Tak my pôjdeme," baby sa vytratili preč. Hodila som na nich prosiaci pohľad o pomoc a znova sa pozrela na Filipa. "Filip.. Vieš... Ja... Ja.. Ja som.. To som nechcela," šlo to zo mňa ako z chlpatej deky, "Ja toto normálne nerobím, ja- Vlastne si môj prvý taký nezáväz-" Prerušil ma: "Čo si taká nervózna?" zasmial sa, "Všetko je vpohode. Nemusíš mi nič nevysvetľovať. Chcel som ti len povedať, že si bola skvelá," žmurkol na mňa. "Ty si niečo pamätáš?" spýtala som bezdychu. "Samozrejme," usmial sa, "Kto by si to nepamätal?" položil rečnícku otázku, "Môžeš byť na seba hrdá. Si jedna z najlepších," uchechtol sa, "Ak budeš mať ešte chuť na niečo len také nezáväzné," zahryzol si do spodnej pery, "Ozvi sa." Vypulila som naňho oči. Zasmial sa a odišiel. Zhlboka som vydýchla všetok vzduch, čo som mala v pľúcach a znova sa nadýchla. No, dopadlo to lepšie, ako som si myslela. Konečne som sa začala upokojovať.

"Ako si dopadla?" začala ma vypočúvať Mirka hneď, ako som si sadla do lavice aj napriek tomu, že už zvonilo. "No, z tvojho škerenia sa, hádam, že je to-" "V naprostom poriadku," pritvrdila som a usmiala sa na ňu. Do triedy vstúpila učiteľka, ktorá nám oznámila, že máme besedu so psychologičkou. Ďaľších 45 minút plných utrpenia. Vzdychla som si.

Predstavila sa a oznámila nám, že budeme preberať tvorenie pozitívnych myšlienok. Unudená som sa bez žmurknutia pozerala na hodiny a čakala, pokiaľ zazvoní, až som začula..

"Vy držíte váš osud v svojich rukách." Jej úvodné vety ma natoľko zaujali, aby som sa na ňu pozrela. "Pretože len vy môžete za svoje šťastie. Viete, život je príliš krátky na to, aby ste ho celý presmútili zatrpknutí v depkách. Ja viem, viem, čo si pomyslíte- Tá stará trápna otrepaná fráza "Žijeme len raz", ale tak to je. Uvedomte si, že už nikdy dnešok nevrátite. Nikdy nebude pondelok. Nikdy nebude pondelok 29. Septembra 2014. Nikdy. Každý máme svoje starosti, každý sa trápime, lenže pri tom trápení zabúdame na to pekné, čo tu je. Sústredíme sa len na to zlé a to je chyba." .......

"Preto rozvíjajte svoju osobnosť. Až keď bude vaša osobnosť plne rozvinutá, až potom pochopíte, že k šťastiu nepotrebujete ďaľšieho človeka. Budete natoľko rozumní až zistíte, že viete robiť sami seba šťastným a nemusíte sa na nikoho viazať. Pretože iba na jedného človeka sa môžete plne spoľahnúť.. A to ste vy," dokončila svoj monológ.

Mýlila som sa. Nebolo to len obyčajných 45 minút plného utrpenia. Bolo to 45 minút v mojom živote, ktoré mi otvoril oči. Sedela som tam celá užasnutá, inšpirovaná a rozhodnutá pomaly zmeniť svoj život k lepšiemu.