Fortune!

36.Kapitola

Z pohľadu Laury

Potom, čo sme doleteli do Bratislavy, sme si na letisku s Dominikom vymenili telefónne čísla, facebooky a všetko, čo k tomu patrí aby sme ostali v kontakte. Ako som vravela, je to hrozne zábavný chalan a to sa mi na ňom páči. Život má ešte stále pred sebou, má len 18, tak si to užíva pokiaľ môže. Ách David, čo asi teraz robíš? Myšlienky mi strelili k Davidovi, ale ja som ich smutne odpinkla ako ping-pongovú loptičku.

"Kam mám odstaviť auto?" prerušil ma taxikár počas môjho zmýšľania o Davidovi a ping- pongovej loptičke. "Ou... stačí tu, pred domom," rýchlo som sa vykoktala a ukázala na miesto prstom cez okno. Auto hneď zastavilo pred mojím domom, pomohol mi vyložiť kufre a ja som mu zastavila. Potom nasadol do auta a vybral sa svojou cestou ďalej. Ani sa nepozdraví, ani nič. To je také typické slovenské. Prekrútila som očami a začala plne vnímať, že som sa ocitla na ulici úplne sama.

Nikde nikoho, len ja s veľkými kuframi pred domom, kde som vyrastala, na Slovensku. Kto mohol čakať, že sa to takto celé dojebe? Načo si ľudia plánujú veci, keď sa do toho skočí "pán osud" a celé sny rozvráti na malé kúsočky? Smrkla som. "No teda, uvidíme či na mňa niekto čaká," povzdychla som si a pobrala kufre. Odomkla som bránku a podišla k dverám. Otvorila som ich. Všade bolo ticho. Všetky kufre som si poukladala do chodby a zhlboka sa nadýchla: "taká istá vôňa, ako keď som odchádzala," šepla som si s úsmevom. Rozsvietila som svetlá, že sa stane zázrak a objavia sa tu všetci, no nikoho nikde. Sklamane som kývla ramenami došla do kuchyne ku chladničke, ktorú som si otvorila. Vzala som do rúk fľašku whisky a vodky. Rozhodovala som sa ktorú, no potom som si pozrela na brucho. To by ti mamina nespravila, však nie? Mamina ťa miluje. Chľast som odložila späť a celá hrdá sama na seba, že som svoje plány o tom, ako sa hrozne opijem prekonala a prešla po schodoch do mojej izby.

Prvé, čo som si všimla bola obálka, položená na posteli. Chytila som ju, otvorila a bez váhania začala čítať:

Zlatko moje, prepáč, že nie sme doma, ale obidvaja máme nočnú. V práci toho máme veľmi veľa. V chladničke máš urobené jedlo. Zajtra ti to vynahradíme. Papa ♥ Ps: Ľúbim ťa, mama.

"Úžasné," hodila som list na stôl a skočila do postele, "konečne doma," vzdychla som. "Plus... s malým prírastkom," uškrnula som sa.

Ráno

"Laura...zlatko," niekto ma hladil po tvári. Celá rozospatá som pootvorila oči, no následne ich prudko zavrela, pretože mi tam vrazilo ostré svetlo, ktoré spôsobilo, že som sa cítila, akoby mi niekto rezal do oka. Vzala som do rúk paplón a celá sa ním zakryla. Keď mama pochopila, že to nemá zmysel, povedala: "No dobre... keď sa ti bude chcieť, tak dojdi dole," povzdychla si a zberala sa na odchod, no schmatla som ju a stiahla k sebe pod paplón. "Mami, chýbala si mi," pozerala som na ňu spoza mihalnice a silno stisla. "Aj ty mne... hovor všetko. Ako tam bolo? Ako si sa mala?" Ach nie... "Dobre," nútene som sa usmiala. "Stalo sa niečo?" zamračila sa. "Čo by sa malo stať? Všetko je v poriadku... Zatiaľ," posledné slovo som si povedala pre seba tak najtichšie, ako to len šlo. "Zatiaľ?" "Len som vyčerpaná. Všetko je vyčerpaná," ubezpečovala som nie len mamu, ale aj seba. "No dobre," pozrela sa na mňa tým svojím pohľadom ajtak-viem-že ťa-niečo-trápi-a-skôr-či-neskôr-mi-to-povieš-jasné? a začala si sadať, "teraz si pospi. Je ešte málo hodín na to, aký časový posun si dosiahla," postavila sa a začala odchádzať. "Mami? A koľko je?" "Pol šiestej." "Prosím?! Tak to idem určite spať!" "Choď, no nezabudni, že máš zajtra tie skúšky na školu. "Bože, skúšky. Skoro som na ne zabudla," buchla som si o čelo a zaryla sa viac do perín. Potom som len počula ako sa zavreli dvere a ja som začala zaspávať, až som nakoniec nezaspala.

-----------------------------------------------------------

"Čože?" pozerala som do notebookua neverila som vlastným očiam. Ten zmrd jeden zmrdľavý mi poslal e-mail. Držala som notebook v rukách, ktoré sa mi triasli, akoby držali mixér a rozmýšľala som o tom, či si to chcem prečítať. Ja určite nie, to len moja zvedavosť. Namierila som myšku na pole "odstrániť" a odhodlávala sa na to kliknúť, no nedokázala som to a rýchlo e-mail otvorila.

Laura, nebudem ťa tu presviedčať, aby si sa sem vrátila, lebo viem, že sa sem nechceš už nikdy vrátiť, ale jediné čo chcem je tvoje odpustenie. Nebolo to tak, ako to vyznelo. Vôbec... Jasné, že nebolo David. To ona pretiahla teba a ty si jej nedobrovoľne dal. Prekrútila som očami. No napriek tomu ma to veľmi mrzí. Viem, že to bola veľká hlúposť. Nie hlúposť, bola to najväčšia chyba v mojom živote, pretože som ťa stratil... a nie len teba, ale aj to malé. Bol to šok, keď si mi povedala, že si tehotná. Doteraz neverím, že budem otcom. Ani nevieš, aký som šťastný. Veľmi by som vás chcel mať oboch pri sebe. Chcel by som vidieť, ako ti rastie brucho, ... ako bude malé vyrastať a urobím všetko pre to, aby sa mi to splnilo. Milujem ťa. Posielam pusu tebe aj malému.

Po líciach mi stekali slzy. Zasa. "Miláčik počuješ? Ocko ťa pozdravuje a je šťastný, že ťa máme," usmievala som sa na monitor. Čo teba je po tom? Zabudni na takého chuja ako je on!

Klikla som na kolónku "odpoveď" a chcela som mu odpísať, ale mama mi vtrhla do izby. "Chcela som len vedieť, či si už ho... Ježiši, čo sa ti stalo?!" prisadla si ku mne a palcom mi poutierala slzy z líc. "Ale nič," odsekla som. "Neoklameš ma. Už predtým sa mi zdalo, že niečo neni vporiadku. Neodídem, pokiaľ mi to nepovieš!" "Mami... ja ti to nedokážem povedať," vzdychla som. "Tak potom neodídem nikdy." "No dobre... ale... no nič...," pokúšala som sa niekoľko krát začať, " Pamätáš si na Davida? ... Dadin brat," prikývla na znak, že vie o kom hovorím, "tam my sme sa tak nejako dali dokopy," vyronili sa mi slzy keď som si predstavila aké krásne to bolo na začiatku nášho... ehm... vzťahu. Mama ma začala hladiť a objímala: "Vkľude dopovedz." Zhlboka som sa nadýchla a pokračovala...: "som...som tehotná, mami," zvolila som si tú stručnejšiu cestu, ako jej to povedať. Zavrela som svoje opuchnuté oči pre prípad, že by po mne chcela kričať, alebo ma udrieť, no nastalo ticho. Pootvorila som oči a videla som, ako sa na mňa pozerá tými krásnymi očami, čo smo zdedila po nej. "Tak to som nečakala," nakoniec priznala, " v koľkatom mesiaci si?" "V piatom týždni," pípla som. "Koľko to už vieš?" "Nejak vyše týždňa," nastalo ďalšie dlhšie ticho. "Radšej sa nejdem pýtať na Davida... mám sa naň pýtať?" "Radšej nie..." "Verím tomu, že si to vyriešite," opäť ostala na dlhšiu dobu tichšie a o niečom premýšľala. "Mami, ak rozmýšľaš nad potratom, tak ti dopredu vravím, že nie. Už som sa rozhodla a aj keby ste ma mali vyhodiť pod m-" rozžhavila som sa, no mama ma prerušila. " Nie, nie! Nad tým som naozaj nepremýšľala! Ja len, že ... aj ja... aj ja som tehotná," povedala s jemným úsmevom na perách a ja som na ňu vyvalila oči. Už nie je zrovna najmladšia. Má 38!! "Ty si tiež tehotná?!" "Áno." "Hneváš sa na mňa?" "Nie, vôbec. Mala si byť viac zodpovedná, ale keď si sa rozhodla, že su ho necháš.. No ja len dúfam, že rátaš s tým, že to bude ťažké... no zvládneme to. A bum. Stalo sa to. Tie všetky zlé pocity a strach, čo som mala doteraz sa akoby rozbili, pretože ako povedala mama- bude to ťažké, no zvládneme to. "Pozor, pozor. Máme tu dve tehotné ženy," zasmiala sa a ja s ňou. "Ale... ocovi to nepovieš, však nie?" "zatiaľ nie, ale časom si to všimne," ukázala na moje aj na svoje bruško. "Panebože! Ty si mu to nepovedala?" "Nie," stále sa smiala. Toho porazí... No ďakujem, že to takto dopadlo. Cítila som sa ako v nejakom absurdnom americkom filme. No má to pozitívum. Každý americký film sa končí happy-endom.