Fortune!

35.Kapitola

Z pohľadu Laury

"Ako to povedať... David ťa so mnou podviedol..." moje srdce vynechalo jeden úder a do očí sa mi nahrnuli stovky sĺz. Pozerala som sa jej do tých škodoradostných očía cítila som sa zradená a neuveriteľne zahanbená. Všimla som si, že ku mne pribehla Dada a chytila ma za rameno, ale ignorovala som ju. "Je to pravda?" s plačom som sa pozerala na Davida. Nič nehovoril, iba sa na mňa pozeral s pohľadom odpusť-mi-to, takže som to brala ako priznanie. Pristúpila som k nemu, zavrela oči, nadýchla som sa a struhla som mu tú najsilnejšiu facku akú kedy mohol dostať. Posledný krát som sa naňho so znechutením pozrela a rozutekala sa. "Laura," zakričala za mnou Dada.

Utekala som. Ani som nevedela kam. Všetko okolo sa mi točilo, z očí mi padali slzy a zrýchlene som dýchala. Bolo to ako v tej najhoršej nočnej more. Moje nohy sa mi zamotali a dopadla a pocítila som ako moje telo prudko padlo na zem. Mala som pocit akoby sa mi zrútil celý život. Sedela som tam v strede ulice a plakala. Ľudia sa na mňa pozerali s ľútosťou v očiach akoby to všetko čo sa udialo pár minút dozadu videli. Ale ja som nepotrebovala ľútosť. Potrebovala som iba byť sama. Zhlboka som sa nadýchla, vydýchla- zopakovala to asi milión krát, až som sa opäť postavila a rozutekala domov. S plačom. Na pokraji samoty. Sklamaná. Podvedená... tehotná s mužom, ktorého som znenávidela.

"Už chápem ako je to s tou pomyslenou hranicou," ironicky som sa zasmiala keď som zabuchla dvere od bytu do ktorého už v živote nevstúpim, "láska a nenávisť majú k sebe veľmi tenkú hranicu," vošla som do DAVIDOVEJ a.k.a už nie viac mojej spálne a začala si baliť všetky veci, ktoré som si predtým nepobalila. Myslím, že som to naozaj tušila. Tušila som, že sa niečo pokašle. No bolo mi to všetko už jedno. Jediné čo som chcela bolo odtiaľ vypadnúť.

Z pohľadu Dady

"Ty si strašný chuj!" so všetkou nenávisťou v očiach som sa pozrela na človeka, ktorý bol bohužiaľ môj brat a vlepila mu facku na to isté miesto, kde aj Laura. Chytila som ruku Justinovi a začala som ho ťahať. Utekali sme za Laurou až sme ju napokon stratili. Rozplakala som sa ani som nevedela prečo. Vlastne vedela. "Do riti! Justin...," vzlykala som. Vzal ma do náručia. "Láska, to bude dobré. Laura bude vporiadku," hladil ma po vlasoch. "Nebude! Kam len šla? Ona je schopná všetkého... nepoznáš ju. Ona-," vytiahla som telefón z kabelky a začala jej volať. "Nedvíha. Justin..." bezmocne som si vložila hlavu do dlaní. "Laura nemá kam ísť. Určite šla domov," povedal Justin taktiež rozrušený z toho všetkého. "Okej. Poďme, prosím," začala som sa upokojovať a s nádejou sme utekali k Justinovmu autu.

"Vďaka Bohu, Laura, si tu!" silno som objala Lauru. Sedeli sme na zemi a Laura mi plakala na hrudi. "Ako mi to mohol spraviť? Dala som mu lásku, všetko, čo som mu mohla dať som mu dala. Ako mi to mohol spraviť? Ako?" stále opakovane kládla tú istú otázku. V dome sme boli iba my dve. "Kde máš Justina?" vzlykala. "Pšššt. Obaja sme sa zhodli, že by bolo lepšie, keby šiel dnes spať do hotela." "Spravíš pre mňa niečo Dada?" pozreli sme si do očí. "Čokoľvek." "Dostaň ma odtiaľto. Kufre mám už zbalené," ukázala na svoje kufre. "Laura... si si istá? Možno je to všetko inak." "Nič neni inak. Jeho mlčanie hovorilo za všetko," vravela s odporom. "Laura...-" "Prosím. To je jediné, čo po tebe chcem!" odtrhla sa odomňa. "Dobre. Idem vybaviť letenky," postavila som sa, vybrala telefón a začala volať na letisko.

Po volaní som sa vrátila späť k Laure do izby. "Najskôrší termín je až zajtra ráno..." "To nevadí. Kedy?" "O 6:00" "Dobre," vzala svoje kufre a odniesla si ich ku mne do izby. "Môžem tu s tebou spať, však?" "Samozrejme," silno som ju objala. "Neviem čo by som bez teba robila, Dada." "Si si istá, že sa chceš vrátiť na Slovensko?" "Ja tu neostanem, Dada. Už v živote sem nevkročím."

Ráno- na letisku

"Dávaj na seba pozor, Laura. Prosím, nerob hlúposti," lúčila som sa s Laurou pred terminálom. "Dobre, sľubujem," objala ma a zúfalo sa pozrela na Davida. "Nechám vás samých. David, čakám ťa v aute," informovala som ho a odišla. Ešte stále som sa naňho hnevala.

Z pohľadu Laury

Stála som tam ako prikovaná a utrela si slzy, ktoré sa mi opäť spúšťali. Nemôžem mu ukázať, že som slabá. David sa na mňa pozeral tým svojím utrpeným pohľadom. "Laura, odpusť mi to. Ja som ne-" "Nechcel?" ironicky som povedala. On iba sklopil zrak. "Chcem ti len povedať, že aj keď ti na tom nezáleží," znova ku mne zdvihol zrak, "chcem ti povedať, že som ťa z celého srdca milovala. Ešte k nikomu som nič takéto necítila," neriešila som žiadnu slabosť a slzy som nechala voľne stekať. Pochopila som ako to je s tým puknutým srdcom. Divila som sa, že ešte žijem. Hrozne ma bolelo a žalúdok sa mi zvieral na veľkosť slivky. David sa ku mne začal približovať: "ja ťa milujem," šepol a aj jemu žačali stekať slzy po líciach i keď sa to snažil maskovať. Približoval sa s jeho perami k tým mojím, aź ich nakoniec nespojil. Chvíľu som spolupracovala, až pokiaľ som si neuvedomila čo vlastne robím a odtiahla som sa od neho. Pokrútila som hlavou a utierala si ústa. "Laura, ostaň, prosím. Nechoď," prosíkal ešte stále so slzami a ja som mala pocit, že mu to tiež nie je zrovna jedno. Pokrútila som hlavou: "a ešte ti chcem povedať," zhlboka som sa nadýchla a snažila zadržať plač, " som...tehotná. S tebou," skôr ako stihol zareagovať som sa otočila ako s taškami, tak aj s plačom a prešla cez čiaru, kadiaľ on už nemohol prejsť. Prešla som čiarou nového začiatku môjho života a zároveň som vstúpila do lietadla.

Ja ťa milujem. Stále som si prehrávala čo mi povedal David. Už som sedela v lietadle a dívala sa von oknom. Lietadlo začalo stúpať a pomaly sme vzlietli. "Nie nemiluješ. Si obyčajný kokot ako všetci ostatní muži," hundrala som si popod nosa a chytila si bruško. Rozplakala som sa. Nevedela som čo robiť. Všetky moje plány sa zrútili ako domček z karát. Vytiahla som si svoj iPod z kabelky a začala počúvať pesničky. Ani som si neuvedomovala ako, ale zaspala som.

Celá vystrašená som sa zobudila. "Čo sa deje?" spýtala som sa letušky, ktorá prechádzala popri mojom sedadle. Upokojujúcim úsmevom sa na mňa pozrela: "Ale nič, len mierna turbolencia." Prikývla som na znak toho, že rozumiem a postavila som sa z miesta, ale ešte sa zohla k svojmu sedadlu, na ktorom som mala položenú kabelku a ukladala si doň iPod a hľadala telefón. Celá natešená som ho našla a pozrela na hodinky. Cestovali sme niečo cez 4 hodinky. Telefón som hodila do kabelky a celá zamyslená som začala opäť kráčať ku letuške, no do niekoho som silno vrazila. "Ups! Ja, ospravedlňujem sa," pozrela som sa dotyčnému do očí a celá som skamenela. Bol mi naozaj veľmi povedomý. "To je vporiadku," žmurkol na mňa a tiež sa na chvíľku zarazil, no potom vyčaril neuveriteľne veľký úsmev. "Tak už to je osud?" chvíľku som nechápala, no potom mi to došlo. Jasné luskla som prstami. To je ten chlapík, ktorý ma balil cestou do New Yorku a pýtal si odo mňa číslo. "No... toto by som už aj brala ako osud," začala som s ním nevedomky flirtovať. Schlaď sa Laura! Teraz sa z jedného tranzu dostávaš. Chceš dostať ďalší? "Tak môžem poprosiť tvoje číslo?" "Jasné," nadiktovala som mu ho a začali sme sa rozprávať očomkoľvek, no keďže sme stáli v strede uličky, tak som ho schmatla za ruku a viedla k mojím sedadlám. Nemala som tam "spolusediacich", a tak si ku mne mohol sadnúť. Veď som tam mala dve voľné sedadlá.

S Dominikom- tak sa volal- sme nevedeli zastaviť našu konverzáciu. Stále sme mali o čom. Dosť sme sa nasmiali, poflirtovali a povedala som mu aj o Davidovi. On je typ chalana, ktorý neberie nič vážne a doslova si len užíva života. Jedným slovom pohoďák. Celkom ako ja predtým, než som začala chodiť s... no s Davidom.