Fortune!

48.Kapitola

Z pohľadu Laury

"Prosím," zdvihla som prichádzajúci hovor na mobile. "Ahoj, Laura. To som ja Dominik." "Oh, ahoj. Ako sa máš?" "Celkom dobre. No, ale chcel som sa ťa spýtať, či by si nešla dnes so mnou von." "No Dominik, dnes nemôžem. Idem s-" "Laura poď, už ťa čakám v aute," počula som kričať Davida zdola. "Počkaj chvíľku, Dominik." Oddialila som si telefón od ucha a zakryla mikrofón: "Hneď som tam, David!" Na to som začula len tiché "dobre". "Už som tu." "David je na Slovensku?!" "Hej je, prečo?" prekvapene som sa opýtala. Jeho otázka znela podráždene. "Ale radšej nič. Tak nabudúce, teda," rýchlo odsekol a zložil. To čo bolo? Pokrútila som nad ním hlavou a viac som sa ním už nezaoberala.

Vzala som si kabelku, ešte poobzerala v zrkadle a rýchlo sa pobrala za Davidom. "No konečne," zasmial sa David, "ale..." chvíľu predlžoval a obzeral si ma. "Čo zas?" prekrútila som očami a nasadla do auta. "Si nádherná," žmurkol na mňa, naštartoval a konečne sme vyrazili. Asi minútu som sa naňho pozerala a potom sa odhodlala na malé "Ďakujem," zapýrila som sa a zastrčila si prameň vlasov za ucho. Kukol sa na mňa, uškrnul a ďalej venoval šoférovaniu. 

"Ehm, David? Až teraz som si to uvedomila," zasmiala som sa sama nad sebou, "Odkiaľ máš to auto? Toto určite nie je tvoje." "Požičiala mi ho mama. Nechcela, aby sme šli autobusom, keďže si tehotná." Prikývla som hlavou na znak, že chápem.

*o 30 minút 

"David, už cestujeme dlho! Peši by som sa dostala rýchlejšie do Vei. Od nás to je len 10 minút!" odfúkla som si. Necítila som sa v tom aute dobre. Bolela ma hlava, nemala som pitie a čo ma ešte viac znervózňovalo bolo to, že David sa usmieval od ucha k uchu. "Do prdele, David!" frustrovane som zakričala. "Áno?" milo sa usmial a to ma ešte viac rozhnevalo. "Bože, niečo som sa ťa pýtala!" "Nie, nepýtala. Ty sa tu rozčuľuješ, no nemáš prečo. Pre tvoju informáciu, nejdeme na nákupy do Eurovei, ale do Rakúska. Chcem, aby moje dievčatko vyzeralo krásnučko," načiahol ruku a pohľadil mi bruško. "Ale už stačilo! Nevieš, či to bude dievča, môže to byť aj chlapec! Lezie mi to na nervy. Všetko mi lezie na nervy. Už nevládzem.." posledné slová som si priam len šepla a potom už nič nevnímala. 

Z pohľadu Davida

"... už nevládzem." "Dobre, dobre. Hlavne sa upokoj. Nesmieš sa rozčuľovať," otočil som sa k nej, aby som sa usmial a potom som sa znova otočil naspäť vnímajúc okoloidúce autá. No naraz som si to uvedomil. "Laura! Laura, o môj Bože, Laura!" ťapkal som ju jednou rukou po líci, no nereagovala. Rýchlo som odstavil auto na kraj dialnice a vystúpil z auta. Pribehol som k nej z druhej strany a snažil sa ju prebudiť. Bol som v neuveriteľnom šoku. 

"Dobrý, potrebujem pomoc. Snúbenica mi odpadla v aute, počas jazdy. Je tehotná a neviem ju prebrať. Čo mám robiť?!" stresoval som. "Pane, ak máte vodu, nalejte jej aspoň trošku do pusy a povedzte mi, kde ste. Hneď za vami pošlem záchranku." Nadiktoval som jej rýchlo presnú polohu, kde sa nachádzame. Mobil som hodil na zadné sedadlá a hľadal vodu, no nič som nenašiel. Ani troška. Opäť som k nej pribehol a začal ju ovievať. "Laura, láska moja, počuješ ma?" chytil som jej ruky a pobozkal ich. "Laura, prosím. Prebuď sa," slzy začali kotúľať po líciach. "Toto mi nemôžeš urobiť. Teraz nie," postavil som sa. Zazrel som záchranku a ihneď som začal mávať rukami.

*v nemocnici

"Slečna, kde je izba číslo 305?" spýtal som sa jednej sestričky. Bol som stratený, unavený a totálne zmätený, pretože som nevedel nič o Laure. "Choďte rovno a potom naľavo. Tam už uvidíte číslo na dverách," upokojujúco rozprávala. "Veľmi pekne ďakujem." Išiel som presne tak, ako mi povedala sestrička. Keď som konečne našiel izbu, kde sa nachádzala Laura, tak som jemne zaklopal a vstúpil. Bol tam doktor so sestričkou, ktorá dávala Laure injekciu. "Pán doktor, povedzte mi, čo jej je?" rozprával som potichu, pretože Laura spala. "Vy ste jej príbuzný?" "Áno, áno,... jej snúbenec," vzdychol som si. "Poďte so mnou, do mojej kancelárie, prosím." "Dobre," kývol som hlavou.

*v kancelárii

"Takže pán?" "Kováč." "No, pán Kováč. Čím začnem? Vaša priateľka bola len dehydratovaná. Pravdepodobne za celý deň toho veľa nevypila, a preto jej prišlo zle. Keďže čaká dieťa, musí prijímať ešte viac tekutín, ako normálne. Musíte jej dohovoriť. Necháme si ju tu minimálne dva dni. Ak sa nič neskomplikuje, môže ísť domov, no pod podmienkou, že bude oddychovať. Tým, že nemá dostatok tekutín v tele a príliš sa stresuje môže ublížiť dievčatku, čo čaká a aj spôsobiť rizikové tehotenstvo. Pre-" "Počkať. Prepáčte, že vám skáčem do reči, ale počul som správne? Budeme mať dievčatko?" prekvapene som sa spýtal. "Vy ste to nevedeli? Tak vám gratuľujem. Budete mať dievčatko," pán doktor mi podal ruku, vysvetlil ešte pár vecí a vyprevadil von z kancelárie. 

--------------------------------------

Kráčal som po chodbe a mal som milión myšlienok, no žiadne slová. Ja budem mať dievčatko? Laura môže mať rizikové? Je to kvôli mne?  Dával som si otázky, z ktorých som bol šokovaný. 

Sadol som si na lavičku, ktorá bola pred Laurinou izbou a rozplakal som sa. Na jednej strane som bol dojaty, že budem mať predsa len princeznú a na druhej, že som ju ohrozil. A nie len ju, ale aj moju lásku- Lauru. Mal som pre ňu prekvapenie.

"David! Čo si jej urobil? Ty hajzel jeden!" pošepky po mne kričala a jednu mi vrazila do hrude. "Daniela, pokoj. Upokoj sa, prosím!" chytil som jej ruky, aby ma už nemohla uderiť. "Čo je s ňou?" celá vystrašená sa ma spýtala Laurina mama, ktorá za nami pribehla. "Bola len dehydratovaná. Už je v poriadku." "Len? Ajtak je to tvoja vina!" vytrhla svoje ruky z mojích a vtrhla aj s Laurinou mamou k nej do izby. 

------------------------------------------

Už je to hodina, čo ma Dada nechce pustiť dnu. Stále len opakuje, že je to moja vina a nemám otravovať- práva sa jak malé decko- a tak tu stále sedím pred dverami a čakám, čo sa udeje. Už som vypil tri kávy, no stále sa mi chce spať.

Dvere od Laury sa otvorili a vyšla odtiaľ Daniela s Laurinou mamou: "Ideme do kaviarne. Ochvíľku sme späť." "Dobre," prikývol som hlavou. Konečne som prišiel do izby. Oči mi padli na stále spiacu Lauru. Sadol som si na stoličku vedľa jej postele a vzal som jej ruku do svojich dlaní. "Laura, láska moja," vzdychol som si, "odpusť mi, prosím," šepkal som aby som ju nezobudil, "Za všetko sa ospravedlňujem. Vieš čo som sa dozvedel? Že to naozaj bude dievčatko, tak sa nemusíš nado mnou rozčuľovať," usmial som sa. "Ach Laura, kebyže len vieš.. Dnes som ťa chcel," vybral som z vrecka krabičku, "požiadať o ruku, "smrkol som, "a stalo sa toto. Chcel som, aby si bola mojou ženou. Tento prsteň som ti chcel dať ešte pred tvojím odchodom z New Yorku, no nevyšlo to." ...