Fortune!

52.Kapitola

Dnes nie je pondelok, ale aj tak som vás chcela prekvapiť a potešiť, tak pridávam časť:)

Z pohľadu Kataríny

"David utrpel vážne poranenia na hlave. Má sedem štichov na pravej a tri na ľavej časti hlavy," prichádzalo mi zle už len pri pomyslení, že sa to stalo nejakému človekovi, nie to ešte môjmu vlastnému synovi. "Okrem iného," pozrel sa na mňa spoza okuliarí, "má problémy s pečeňou," povedal akoby to bola samozrejmosť, "Zatiaľ sme nezistili príčinu. Nemal to niekto vo vašej rodine? Môže to byť vrodené..," čakal na moju odpoveď. Nestihla som spracuvávať všetky poruchy a zranenia čím trpí, nie to ešte jeho otázku. "M-môj nebohý manžel trpel vážnou chorobou, ale to bola rakovina kostnej dreni. S pečeňou to nič nemalo.." pozrel sa na mňa zaujato. "Má David nejakých súrodencov?" "Áno, sestru." "Nuž, spravíme vašej dcére aj synovi prehliadku pečene+synovi testy na kostnú dreň," informoval ma a niečo si rýchlosťou svetla zapisoval. Vypol pero, vložil Davidov spis do priehradky na posteli a odišiel.

Z pohľadu Davida

"Budete mi robiť ešte nejaké testy?" spýtal som sa spomedzi zaťaté zuby, pretože do mňa pichali len dnes jedenástu ihlu. "Nie," povedala rázne doktorka, "Rakovinu kostnej drene nemáte, akurát tak pekne pokazenú pečeň," hovorila vyčítavo. O tom, že s mojou pečeňou nie je niečo v poriadku som aj niečo vedel... "Máte to z nadmerného príjmu alkoholu. Ste alkoholik prvého stupňa." Vyvalil som na ňu oči. "To nie je možné." "Nič nie je nemožné. Pošleme vás na protialkoholické liečenie a budete brať tieto lieky," napísala na lepiacu papierik, ktorý mi prilepila na stolík vedľa postele. "A čo moja sestra?" "Prepáčte?" "Daniela Kováčová." "Aha," začala listovať na rôzne strany tej kopy papiera, čo držala až to našla: "Vaša sestra teda alkoholička určite neni," prekrútil som oči, "Urobili sme jej vyšetrenia aby sme zistili, či má tú poškodenú pečeň aj ona- čo nemala, čiže sme usúdili, že to máte z-" "Nadmerného užívania alkoholu," dopovedal som za ňu a prekrútil očami. Zasa. Normálne alkoholika tu zo mňa robia. "A testy na kostnú dreň ste jej robili?" "Nie," odsekla, "nepovažovali sme to za potrebné." Nepáčilo sa mi to. Bol by som kľudnejší, keby jej spravili aj tie testy. "Teraz- ako som už povedala- idete na liečenie, budete užívať lieky, nebudete piť a postupne sa vám o pár rokov bude obnovovať." "Super," zamrmlal som nezaujato. "Ešte nejaké otázky?" "Nie." Bez slov odišla, čo som mal brať ako celkový koniec vyšetrenia. Keby som bol výkonný riaditeľ tejto nemocnice, vyhodil by som všetkých doktorov. Majú hrozné správanie voči ľuďom.

"Konečne," zhlboka som si vydýchol. Ľahol som si a dal ruky za hlavu. Snažil som sa relaxovať. Bol som tam už celkom zabývaný. Bodaj by aj nie! Odkedy som sa prebral, ubehli ďaľšie dva týždne plné trápenia. Cítil som sa ako pokusná myš. Stále do mňa niečo pichali, brali mi krv, cpali do mňa lieky, alebo ma proste hocikedy uspali. "No nič. Zajtra už budeš spať pekne doma," upokojoval som sa.

Z pohľadu Laury

Aj ja som si všimla, že príliš veľa pije, ale nechcela som nič vravieť, pretože by som si to zlízla zasa ja. Každopádne, som rada. Už asi mesiac chodí na protialkoholické liečenie. Veľmi mu to pomáha. Ako tak ubiehali týždne strávené s Davidom popri začínajúcej škole, popri prvom kopnutí Viki, bola som si stále istejšia a istejšia svojím rozhodnutím.

"Neklape nám to," pozrela som sa mu do očí. Sedeli sme u mňa na posteli. "Vieš, David. Keď si sem prišiel, nič som nevedela. Vobec nič. Nevedela som, čo cítim, ani čo vlastne chcem," vysvetľovala som pomaly zvažujúc každé jedno slovo, čo som sa chystala vypustiť z úst. "Myslím," zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla, čím som nabrala odvahu a znova otvorila oči, "že ťa už nemilujem," ospravedlňujúc som sa naňho pozerala. "Aj keď som sa pokúšala," vyšla som s pravdou von. Nič nehovoril, čo ma dosť znepokojovalo. "Povedz niečo," prosíkala som. "Neviem, čo ti na to mám povedať," uhol pohľadom.