Stvorenie noci

2. Kapitola - Bezmocnosť

V noci som nemohla spávať.

Vždy keď som zatvorila oči, videla som útok na Akadémiu.

Najskôr to bola len tá noc, ako upíri bez váhania zabíjali skrotených aj vlkov, všetku tú krv, výkriky, smrť a ako mi Axel prekĺzol pomedzi prsty.

Potom sa to však zhoršilo. Začínalo to tým, že som našla Axela. Vždy som ho tak moc chcela zachrániť, no nikdy som to nestihla včas. Našla som ho ako... ako leží v kaluži krvi, nehybný s očami doširoka otvorenými od hrôzy. Chcela som sa za ním rozbehnúť a zachrániť ho, no v tej chvíli sa tam zjavil Darien, ktorý sa... ktorý sa smial a z úst mu stekal pramienok krvi a jediné, čo mi vždy povedal bolo: „Prišla si neskoro."

A tak som sa vďaka nočným morám budila uprostred noci spotená, vydesená a s výkrikom na perách.

Povzdychla som si a pomaly sa posadila pretierajúc si oči.

Počkala som kým si zvyknem na tmu v miestnosti a prešla ku oknu, ktoré pokrývalo celú stenu. Vonku vládla tma, prerušovali ju len okná vysvieteného mesta.

Amanda navrhla, že môžeme ostať v byte, ktorý patrí jej rodine, pokiaľ nezistíme niečo viac. Byt sa nachádzal v centre mesta a keď som ho videla prvýkrát, ledva som zabránila tomu, aby mi klesla sánka až ku podlahe. Byt bol dokonalou ukážkou kombinácie elegancie a luxusu. Veľké okná, čierne sedačky, ktoré dokonalo ladili s bledou drevenou podlahou a tmavo zariadenou kuchyňou.

Jediné, čo nám povedala bolo, že pokiaľ nič nezničíme a nebudeme ju otravovať, môžeme si tu robiť, čo len chceme. Potom už len zriedka vyšla zo svojej izby. A Farrell... ten s nami tiež netrávil veľa času.

Prvý deň som ho vďaka svojej nespavosti pristihla, ako sa snaží vykradnúť preč. Bola som v knižnici, a tak nemal príležitosť všimnúť si ma.

Oprela som sa o zárubňu otvorených dverí.

„Chystáte sa niekam?" spýtala som sa so zdvihnutým obočím a prekrížila si ruky na hrudi.

„Oh, May... myslel som, že spíš," povedal. „Neutekám... ak sa pýtaš na to. V meste poznám pár ľudí, mal som v pláne opýtať ich na Axela. Ak však máš lepší nápad, ako ho nájsť, rád si ho vypočujem."

Ostala som mlčať.

„To som si myslel," uškrnul sa.

„Keď budete navštevovať tých svojich priateľov, mohli by ste mi zohnať pár kníh?" opýtala som sa. „Niečo o krvnej mágii?"

„Ako o nej vôbec... nie, v žiadnom prípade," zamietol rázne. „Krvná mágia je veľmi nebezpečná."

„Len z čisto informačných dôvodov, prisahám. Chcem sa len o tom dozvedieť viac, nebudem nič skúšať," snažila som sa ho presvedčiť. „Navyše, myslela som si, že čarovať môžu len čarodejnice."

„Kiež by to bolo také jednoduché," povzdychol si. „Sú určité veci, pri ktorých nepotrebuješ mať žiadny magický pôvod. Nie je to všeobecne známe, kráľ veľmi rád... zamlčuje citlivé informácie. Pokúsim sa ti niečo nájsť, no nič nesľubujem."

„Ďakujem... je tu ešte jedna vec," zastavila som ho, keď sa už bol na odchode. „Keď sa Marval chystal ujsť, povedal mi niekoľko vecí, ktoré mi nedávali úplne zmysel."

„Samozrejme, že áno. Vždy musel všetkým pomotať hlavu," zašomral.

„Hovoril o... niečo o kráľových tajomstvách a o tom, že ste sa poznali?" opýtala som sa zvedavo. „Prečo chcel na vás potom hodiť vinu za vraždu Arthura a celú tu zradu?"