Stvorenie noci

21. Kapitola - Kto je ten dobrý?

Pomaly som išla na ďalší výsluch Dariena. Neponáhľala som sa, práve naopak – snažila som sa to oddialiť čo najviac.

Neznášala som tie dve hodiny, ktoré som tam každý deň musela stráviť. Neznášala som jeho.

Snažila som sa, tak veľmi. Vedela som predsa, čo všetko od toho závisí, ale vo vypočúvaní som bola bezmocná. A uvedomovala som si to čoraz viac. On bol predsa upír žijúci tisícky rokov a ja? Len obyčajné osemnásťročné dievča, ktoré v tomto nemalo žiadne skúseností. Jediné, čo som vedela, bolo len klásť tie isté otázky znova a znova bez toho, aby som dostala odpoveď.

Nevedela som koľko mám času, ale nebol nekončený. Raz príde za mnou kráľ a bude chcieť odpovede, zatiaľ čo ja budem mať len prázdne ruky.

S porazeneckým povzdychom som si uvedomila, že som už na správnej chodbe. Nikto tu už nebol. Kráľ zohnal čarodejnicu od bohvie skadiaľ, ktorá zabezpečila dvere. Nemal šancu utiecť. A vlci mu sotva dávali krv, aby prežil, tak som sa nemusela báť ani o svoje bezpečie.

Dôvodom, prečo som tam nechcela chodiť, boli jeho dotieravé otázky, ktoré vždy zasiahli moje slabé miesta.

Dnes znova stál pri okne a pozeral sa von.

Zaujímalo by ma, či ľutuje toto svoje rozhodnutie – prísť sem. Nikto mu tu neubližoval, no bol odsúdený byť celý deň zavretý medzi týmto štyrmi stenami a jediným zdrojom zábavy som bola ja. Možno preto si užíval čas, keď sa mohol so mnou zahrávať.

Bez akéhokoľvek slova som si sadla na zem pri dverách a čakala, kým sa to celé začne znova.

Otočil sa a na tvári sa mu nadvihli kútiky úst. Sadol si na zem a oprel sa chrbtom o okno, takže sme sedeli oproti sebe, no našťastie nás od seba delilo niekoľko metrov.

Vyzeral inak, ako keď sem pred týždňom prišiel. Rany sa mu zahojili, no nedostatok potravy sa na ňom začal preukazovať. Vyzeral unavene.

„Pekný obojok," poznamenal.

Moje prsty samovoľne vyhľadali chladný kov v podobe vlka a zamračila som sa na neho. „Bol to darček, nie že by som čakala, že to pochopíš."

Neskladala som ho z krku, no nosila som ho pod oblečením. Toto bol tiež jeden z dôvodov, aby som sa vyhla jeho blbým poznámkam.

„Jasné," odfrkol si. „Ak by si chcela počuť môj názor, je to len symbol, aby si nezabudla komu patríš a kto bude vždy tvojím pánom. Axel ťa asi musí držať na krátkom vodítku."

Nechápavo som na neho pozrela. „O čo ti ide? Je to môj krotiteľ, samozrejme, že ho musím poslúchať."

„Takže zrazu je úplne v poriadku robiť všetko, čo ti prikáže? Prosím ťa!"  Odfrkol si. „Stavím sa, že ti stále musí dávať nejaké príkazy, zákazy a obmedzenia. Neunavuje ťa to niekedy? Robiť to, čo ti prikáže?"

„Dokážem sa rozhodnúť sama za seba. Nerobím predsa nič, čo nechcem," bránila som sa.

„Áno, jasné." Zasmial sa a pokrútil hlavou. „Zamysli sa. Za posledných pár dní ti nič nezakázal? Tomu by som tak ťažko veril, aj tu ťa určite pustil bez námietok. A čo tvoji rodičia? Aj v tom ťa určite podporuje, však?" 

„Ja..." otvorila som ústa, no nevedela som, čo povedať. Ako mohol vedieť, že mi Axel zakázal ich hľadanie. „Robí to preto, aby ma ochránil."

„Predo mnou ho nemusíš brániť, mne je úplne ukradnuté, ako ťa ovláda. Len nechcem, aby si si niečo navrávala. Axel robí všetko pre seba, lebo chce poslušnú skrotenú a taká nesmie mať žiadne otázky."