Stvorenie noci

10. Kapitola - Znova spolu

Po jeho slovách sme zamrzli na mieste. Vymenili sme si medzi sebou ostražité pohľady. On nás... čakal? Kto to vôbec je?

Postavil sa a oprášil. „Darien vám ako darček na privítanie posiela kľúče od Axelovej cely. Dvere by ste pravdepodobne aj tak vykopli a takto nám aspoň nebudete ničiť interiér."

Derek ho prudko chytil pod krkom. „Čo má toto všetko znamenať? Kde je Axel?"

Upír sa neprestal usmievať. „Za týmito dverami, ale to by ste už mohli vedieť." Odfrkol si. „Keď ste sa dostali až sem, myslel som si, že ste múdrejší. Som naozaj sklamaný..."

„Pýtal som sa, čo to má znamenať? Chcete na nás zaútočiť?" zavrčal na neho.

„To by ste chceli vedieť, však? Ste naivní, ak čakáte, že vám to len tak prezradím a skazím prekvapenie." Zaškeril sa. „Nuž, asi to čoskoro uvidíte."

Derek ho naštvane hodil o stenu a kľúče mu s cingotom dopadli na zem. Upír sa v bezvedomí zviezol popri stene.

„Bolo to naozaj nutné?" opýtala sa Amanda.

Ray sa k nemu sklonil. „Je len v bezvedomí. Odkedy sa ty zaujímaš o to, či upíri žijú alebo nie?"

„Nezaujímam," odsekla. „Ale mohol nám povedať, čo nás tam hore čaká. Alebo prečo tu vôbec bol."

„Nie je to jasné?" spýtal sa Farrell a hlas mal až prekvapivo pokojný. „Očividne tu bol na to, aby nám povedal, že sme stratili moment prekvapenia. Ak sme ho niekedy vôbec mali. Darien vedel, že prídeme."

„Na tom už nezáleží," zašomrala som. „Je mi jedno, že o nás vedel. Nenechám sa ním zastrašiť."

Zohla som sa, aby som zodvihla kľúče a s trasúcimi rukami začala skúšať, ktorý pasuje do zámky. Bola som netrpezlivá a vďaka tomu aj nemotorná. Zastonala som, keď mi padli na zem. Chcela som sa po ne zohnúť, no Elliot ma predbehol.

„Nechaj to na mňa," povedal a usmial sa na mňa.

Zámka čoskoro cvakla a dvere sa otvorili.

Miestnosť bola malá, tmavá a prázdna. Až keď sa dvere otvorili dokorán a osvetlilo ju svetlo z chodby, všimla som si v rohu skrčenú postavu. Do očí sa mi nahrnuli slzy a prikryla som si ústa rukou, aby som zabránila vzlyku, ktorý sa mi už dral z pier.

Axel zdvihol hlavu, dlho na mňa hľadel, kým konečne povedal. „May?"

Hlas mal slabý a zachrípnutý. Celý vyzeral vychudnutý a každý viditeľný kúsok mal pokrytý modrinami a hojacimi sa reznými ranami. Pohľad na neho mi zvieral srdce a po lícach sa mi začali kotúľať slzy.

Klesla som vedľa neho na zem a nebola schopná žiadneho slova. Tmavé vlasy mal teraz dlhšie a padali mu do očí. Jeho oči. Jediná vec, ktorá sa na ňom nezmenila. Stále mali nádhernú modrú farbu, ako v tú noc, keď som ho stretla prvýkrát.

S namáhavým výdychom si sadol a hľadel na mňa, akoby nemohol uveriť, že som naozaj tam. Tak moc som ho chcela objať, dotknúť sa ho, no vedela som, že teraz by mu to len spôsobilo bolesť.

„Si to naozaj ty," povedal, no znelo to skôr len ako výdych. Načiahol ruku a pohladil ma po líci.

Zavrela som oči, lebo jeho pohľad mi lámal srdce. Do tváre sa mu vrátila farba a oči mal rozšírené od prekvapenia. Nečakal nás. Celý ten čas tu bol sám a ani nečakal, že ho príde niekto zachrániť. Myslel si, že na neho všetci zabudli.

„Je mi to tak strašne ľúto," vzlykla som. „Je to moja chyba, že ťa chytili. Nemala som vtedy odísť, mala som ťa chrániť. Mala som sa viac snažiť... Všetko je to moja chyba. Musíš ma nenávidieť..."