Stvorenie noci

11. Kapitola - Takmer na konci

Nahlas som zakliala a automaticky ustúpila naspäť do chodby. Myslela som si, že som na toto pripravená, ale keď som ich pred sebou uvidela, bola som vystrašená na smrť. Ruky sa mi triasli, musela som ich zaťať do pästí, aby si to nikto nevšimol.

Nesmú si to všimnúť.

Do pekla, May, premýšľaj! Musí tu byť spôsob, ako ich poraziť. Ako sa odtiaľto dostať živí. Alebo toto je koniec? Takto tu všetci zomrieme?

Stáli sme zamrznutí v chodbe, neprehovorili sme ani slovo, no aj tak už bolo neskoro. Upíri si nás všimli. Videla som, ako sa na nás pozerajú, ako sa škodoradostne usmievajú. Na toto predsa čakali.

Sledovala som pripravená na útok, no žiadny neprichádzal.

Stále stáli v kruhovej miestnosti, ale nikto nevošiel do chodby za nami. Prečo? Čoho sa báli?

„Čo budeme robiť?" opýtala sa Erin priškrtene.

Pozreli na mňa a očakávali zázračný plán. Zrazu strach vystriedal hnev a ja som mala chuť na všetkých kričať. Prečo ja? Majú tu Axela, vlčieho princa! Dokonca aj Farrell by bol lepší ako ja, ale oni stále s očakávaním hľadia na mňa.

Potriasla som hlavou. Teraz na tom nezáleží, nie je čas nad tým rozmýšľať alebo sa hádať. Musím niečo vymyslieť, iná možnosť nie je.

Zavrela som oči a snažila sa na niečo rýchlo prísť. Je ich tam príliš veľa a aj teraz, keď už ma nespomaľuje žiadna kliatba, nemôžem všetkých poraziť a popri tom aj strážiť, či sú ostatní v bezpečí. Keby som ich len mohla poraziť po jednom...

Pozrela som sa na koniec chodby. Stále tu ani jeden upír nevošiel, prečo váhajú? Prudko som otvorila oči a pozorne si prezrela upírov, keď ma niečo napadlo. Môže to byť tým, že by nemohli zaútočiť všetci?

Chodba bola úzka a priestor na bojovanie bol obmedzený. Nemohli by na nás zaútočiť viac ako dvaja. Ale aj tak nám to príliš nepomôže. Neprídu za nami dobrovoľne, takto by tu len mohli čakať, kým tu neodpadneme od vyčerpania.

Zhlboka som sa nadýchla. „Fajn, počúvajte všetci," snažila som sa hovoriť tlmene, no aj tak som si bola istá, že nás počujú. „Pôjdem prvá. Za mnou bude Farrell a Amanda, nevychádzajte však z chodby ďaleko. Ak budete zranení alebo nebudete vládať, okamžite sa vráťte naspäť, jasné?"

Počkala som, aby to mohli spracovať. Z nich všetkých boli najlepší bojovníci, ak budú bojovať, môžem im veriť, že sa o seba postarajú. Keď obaja prikývli, pokračovala som. „Carin, Derek a Elliot, vy budete strážiť vchod do chodby. Keby sa Farrellovi alebo Amande snažil niekto odrezať cestu, zneškodníte ho, ale žiadne zbytočné riskovanie a nevychádzajte odtiaľto, dobre? Ray,Erin a Lisa budú strážiť Axela, keby niekto prekĺzol až sem. Axel je zranený a budú sa to snažiť využiť, tak nikoho k nemu nepúšťajte. Nejaké otázky?"

„Čo budeš robiť ty? Nemôžeš sa tam len tak vrhnúť a čakať, že ťa nezabijú. Môžeme vymyslieť niečo iné," namietal Axel a v očiach som mu videla obavy.

„Mal by si sa naučiť veriť mi." Uškrnula som sa na neho. „Poďme teda, nech sme odtiaľto čo najskôr preč."

Prikývla som, aby som si pridala odvahu a odhodlane vykročila ku koncu chodby, hoci mi žalúdok zvieralo od strachu a nervozity. Hlavu som mala plnú pochybností, či som sa rozhodla správne. Dokážem s nimi bojovať? Zomriem?

Zaťala som zuby. Nesmiem na to myslieť. Zvládneme to.

Na kraji chodby, som zaváhala. Obzrela som sa za seba a videla som, že všetci sú na miestach, ktoré som im určila. Dobre. Povzbudzujúco som sa usmiala na Axela vzadu, ktorý zvieral ruky do pästí a rozhodla sa konečne čeliť nepriateľovi.