Stvorenie noci

14. Kapitola - Axelov domov

Na druhý deň ráno som sa zobudila pred Axelom.

Do izbe prenikali prvé lúče svetla vychádzajúceho slnka. Povzdychla som si a odhrnula si vlasy z tváre. Mala by som vstať, aby si nikto nevšimol, že som nebola vo svojej izbe.

Pred tým, ako som odišla, pozrela som sa na Axelovu pokojnú tvár. Bála som sa o neho. Uprostred noci mi kŕčovito zvieral ruku a opakoval tie isté slová: "Neopúšťaj ma. Nechcem tu zostať sám." Mohla som si len domyslieť, o čom sa mu snívalo.

Keď som sa uistila, že naozaj je v poriadku, opatrne som zavrela dvere a nečujne prešla zase do svojej izby.

Hoci som už bola sama, moju myseľ stále okupoval Axel. Čakala som, že sa bude tváriť, akoby o nič nešlo, aj keď bude trpieť. Nevedela som však, ako mu pomôcť. Mohla som ho zachrániť z väzenia upírov, no v tomto som bola bezmocná. Pokiaľ on o to nebude stáť, nikto mu nebude schopný pomôcť.

O niekoľko minút neskôr sa ozvalo zaklopanie. S úľavou som si vydýchla. Keby som prišla o chvíľu neskôr, zistili by, že som nestrávila noc v svojej izbe.

Prekvapene som nadvihla obočie, keď pred dverami stál Derek.

Nie, že by sme spolu nevychádzali. Rozprávali sme sa, ale iba keď to bolo nevyhnutné. Znervózňovalo ma, že som ho nikdy nevidela usmiať sa. Väčšinou mal na tvári neutrálny výraz a všimla som si, že ostatných len pozoruje. Naozaj uvoľneného som ho videla iba s Carin a Elliotom. Vlastne už dávnejšie som došla k záveru, že je tu len preto, lebo tu je aj Carin.

„Poslali ma, aby som ťa zavolal na raňajky," povedal.

„Hej, jasné," odkašľala som si. On však nečakal na moju odpoveď a už bol dávno niekoľko metrov predo mnou.

„Kde si vlastne bola dnes ráno?"

„Uhm, bola som sa prejsť," dostala som zo seba nakoniec. Fakt skvelé. Mala by som sa naučiť lepšie klamať. Najlepšie je zmeniť tému. „Prečo sú vlastne raňajky tak skoro? Len nedávno vyšlo slnko."

„Je takmer deväť hodín. Tu vychádza slnko neskoršie, ako sme zvyknutí," odpovedal nezaujato. „Mala by si vedieť, že už nie sme v Akadémii. Tu musíš dodržiavať pravidlá, inak ťa potrestajú. Tvrdo. Medzi vlkmi a skrotenými je hranica, ktorá sa nemôže prekračovať."

Prudko som zastala namieste. „Ja... ja som..."

Vedel to. To, že som bola celú noc s Axelom.

Keď si všimol, že už ho nenasledujem, zastal a obzrel sa. „Nemusíš mať ten vystrašený výraz. Nie je to moja vec. Nemám právo sa do toho starať. Len ťa upozorňujem, že toto je už iný svet. A tu vládnu tí najmocnejší, úlohou skrotených je len stáť v kúte, kým ich nebudú potrebovať."

V rozpakoch som sklonila hlavu.

„Ostatní..." začala som, no nevedela som, ako vetu dokončiť.

„Nič nevedia. Myslia si, že si nocovala vo svojej izbe."

Chcela som mu povedať, že sa nič nestalo a ostala som tam len, aby nemusel byť Axel sám, ale asi by to nemalo význam. Dereka by som aj tak nepresvedčila.

V tajomstvách som nikdy nebola dobrá. Mama mi vždy hovorila, že moja tvár je ako otvorená kniha. Stačí jediný pohľad a každý hneď vie, ako sa cítim. Myslela som si, že som sa zmenila, no očividne nie. O mojich citoch k Axelovi vedelo oveľa viac ľudí, akoby sa mi páčilo.

Zvyšok cesty prebiehal mlčky.

Keď som vošli do jedálne, všetky rozhovory ustali. Chcela som sa im pozdraviť, no náhla zmena atmosféry ma prekvapila. Hlavy náhle sklonili dolu a hľadeli na svoje taniere.