Stvorenie noci

7. Kapitola - Nečakané stretnutie

Zastavili sme pred starým hotelom na kraji mesta. Postavený v tvare písmena U stál na hranici hustého ihličnatého lesa. Nevyzeral zanedbane ani špinavo, no budil pocit, že by ste sa ubytovali hocikde inde, len nie tu. Takmer prázdne parkovisko tento dojem potvrdzovalo. Dokonalé miesto na skrývanie pred upírmi.

Farrell zaparkoval v tieni stromov, hneď vedľa tmavomodrého malého auta, o ktoré sa opierala trojica skrotených.

Hneď ako sme zastali, Erin vybehla z auta, objala Raya a ani jeden z nich už potom nevenoval okolitému svetu veľa pozornosti. Ostatní zašomrali niečo na pozdrav, Carin sa postavila vedľa Dereka a neušlo mojej pozornosti, ako mu stisla ruku. Asi toľko k tomu, že medzi nimi nič nie je.

„Tak? Čo teraz?" opýtal sa Elliot a podupkávajúc nohou rýchlo preskúmaval les.

„Nikto tu nie je," ubezpečil ho Derek. „Skôr než ste prišli, sme prezreli celé okolie. Mesto je plné upírov, ale zdržiavajú sa v centre. Aj tak by sme však nemali moc opúšťať tento hotel. Rezervovali sme izby na tri dni."

„Dosť času, aby sme niečo vymysleli, no nie toľko, aby si nás všimli," poznamenal Farrell a súhlasne prikyvoval.

Potom sa všetky pohľady otočili na mňa a ja som pochopila, že prišla tá chvíľa, kedy odo mňa všetci očakávajú nejaké múdre slová alebo rovno celý plán.

Povzdychla som si.

Uvedomujú si vôbec, že mám len sedemnásť? Že som v tomto svete len tak krátko a tiež nemám ani poňatia, čo robiť? Nebola som pripravená, aby som niekomu rozkazovala, rozhodovala o jeho živote. Nič z toho som však nemohla povedať na hlas. Spoliehali na mňa, očakávali to a ja som ich nemohla sklamať. Nemohla som sklamať Axela.

„Tak dobre," povedala som skôr sama pre seba ako pre nich. „Máme tri dni na to, aby sme vymysleli fungujúci plán. Je nás málo, preto musíme byť rýchli a hlavne nenápadní. Keď zistia, že Axel chýba, musíme byť už dávno odtiaľto preč." S nádejou som sa otočila na Farrella. „Vy ste tam už boli, poznáte nejaké tajné chodby, spôsob, ako sa nepozorovane dostať dnu?"

„Viem, že to asi nechceš počuť, no nie nadarmo sa o tom hovorí ako o najchránenejšej pevnosti upírov. Hrad je postavený na útese, z jednej strany obklopený lúkou. Nikto sa tam nedostane bez ich vedomia. Hradby sú dvojité a na každej hliadkujú upíri celý deň aj celú noc."

„A kúzla?" vložila sa do toho Lisa. „Sú použité nejaké ochranné kúzla?"

„Pokiaľ viem tak nie. Upíri neveria čarodejniciam a nespoliehali by sa na nich v ničom dôležitom ako je toto," odpovedal.

„Potom iba stačí dostať sa s najbližšími upírmi dnu, nie?" opýtala sa Carin a odhodlane na všetkých pozrela. „Hliadky sa musia predsa meniť, neprežili by dlho bez krvi alebo môžeme prepadnúť najbližšie auto, ktoré bude prepravovať väzňov a sme dnu."

„Ono to nie je také jednoduché," namietal Farrell. „V prvom rade ani nevieme, kedy tadeto niekto najbližšie pôjde, mohli by to byť dni alebo aj týždeň a toľko času nemáme. Druhá vec je, že každé auto prísne kontrolujú. Dostali by sme sa za hradby, ale čo potom? Museli by sme si prebojovať cestu dnu a toľko nás nie je."

„Tak nevidím, že by mal niekto lepší nápad," zašomrala a založila si ruky na hrudi.

„Podľa mňa by sme sa mali zamerať skôr na to, čo bude, keď sa tam dostaneme," prehovoril Mason. Vlk, ktorý sem prišiel hľadať svojho brata. „Budeme sa musieť rozdeliť, lebo pochybujem, že brata a tvojho krotiteľa držia na jednom mieste."

„Nedržia," súhlasil Farrell. „Axel bude určite v podzemí na najnižšej úrovni a obyčajných vlkov držia hneď pod zemou."

Z celého rozhovoru sa mi roztočila hlava a rana mi začala nepríjemne pulzovať. Bola som príliš unavená, aby som im pripomenula, že nemá cenu sa o tom hádať.