Stvorenie noci

33. Kapitola - Schovávanie

Prešlo len pár dní od príchodu Katie a všetko sa zmenilo.

Cítila som sa, akoby som bola celý ten čas len jej náhradou. Postavili ma na jej miesto, aby som ho strážila a teraz keď sa vrátila, už sa o mňa nikto nezaujímal.

Hoci som si za svoju izoláciu mohla aj sama. Vytrvalo som sa vyhýbala miestam, kde by som ju mohla stretnúť a dokonca aj na všetky jedlá som chodila príliš skoro alebo neskoro. To však nemenilo nič na tom, že nikto sa neunúval opýtať sa, prečo sa tak stalo alebo či som v poriadku.

A kto som ja, aby som ich otravovala, keď je tu Katia, že áno?

Kvôli tomuto sa moja každodenná spoločnosť zúžila na Amandu a Dariena. Naozaj smutné, upír, ktorý sa ma viac než raz snažil zabiť a skrotená, ktorá ma donedávna ešte neznášala.

Dokonca aj možnosti môjho pohybu boli obmedzené.

V jedno ráno som bez zaklopania vošla do Darienovej izby a naštvane si zložila kopu kníh na stolík. „Prečo, sakra, musela ísť do knižnice? Každý predsa vie, že ona nemala rada učenie ani knihy a navyše to je moje miesto! Prečo mi musí všetko zobrať?"

„A povedala si jej to?" opýtal sa Darien bez toho, aby zdvihol pohľad od mobilu.

„Samozrejme, že nie!" ohradila som sa. „Odmietam sa s ňou čo i len stretnúť, nie to ešte viesť normálnu konverzáciu."

Prevrátil očami. „Naozaj dospelý prístup. Prečo sa s ňou nemôžeš stretnúť?" Vypol mobil a dal si ho do vrecka.

Pohniezdila som sa na stoličke, keď sa na mňa zahľadel s podopretou bradou a nadvihnutým obočím. „Lebo je to, akoby sa stretla bývala frajerka s novou frajerkou.. až na to, že my sme spolu nechodili a s Katiou sa pozná dlhšie ako so mnou.. a ona je jeho snúbenica. No dobre, jednoducho neviem! Nechcem sa s tým celým vysporiadavať. Radšej budem robiť to, v čom som najlepšia – tváriť sa, že sa nič nedeje. Takže strategicky je toto najlepšie miesto, kde sa môžem schovať."

„Áno, stavím sa, že Katia nerada chodí navštevovať upírov, ktorí ju zabili," poznamenal. „Ale kto som ja, aby som ťa súdil? Som predsa len upír na dôchodku. Čo chceš teda robiť?"

Ukázala som hlavou na svoju kôpku z knižnice. „Doniesla som si knihy, ktoré mám prečítať, ale teraz naozaj nemám náladu robiť veci, ktoré by som mala."

S povzdychom som sa oprela a zahľadela sa na strop. Prvýkrát od Darienovho príchodu sa mi nechcelo odísť. Mala som pocit, že tu môžem len tak ležať celý deň a nič sa nestane. Nemusela som utekať ani sa schovávať pred nepríjemnými stretnutiami

Odkašlal si. „Takže ako to je medzi tebou a Axelom?"

Neveriaco som na neho pozrela s nadvihnutým obočím.

„Čo? Za celý ten čas si bola na mňa teoreticky milá a pomohla si mi, tak som si myslel, že ti to oplatím a budem ochotný desať minút počúvať tvoje sťažnosti na Axela."

„Divné, ale okej. Asi je však lepšie rozprávať sa s niekým, komu je jedno, čo poviem. Neviem však, čo by som ti mala povedať. Axel sa na mňa vykašľal a hoci mi to nie je jedno, nie je tu nič, čo môžem urobiť."

„Ak chceš môj názor, mala by si zabudnúť na Axela a utiecť odtiaľto tak ďaleko, ako to len pôjde. A nehovorím to preto, že tu všetkých nenávidím a najradšej by som ich zabil. Hovorím to ako niekto, kto už toho na svete videl veľa a pozná nezdravý vzťah."

„Ale to je ten problém. Keď niekoho naozaj miluješ, tak sa ten človek stane neoddeliteľnou súčasťou tvojho života a zmení ťa to. A neviem, ako môžeš nechať odísť niekoho, kto mal taký veľký dopad na tvoj život. Nemyslím, že je to vôbec možné, pretože nakoniec stále čakáš a bojuješ, dúfaš, že možno to dopadne, tak ako chceš."