Stvorenie noci

12. Kapitola - Útek z pekla

Darien sa opieral chrbtom o stenu, kde mal byť vchod do tajnej chodby. Na tvári sa mu zjavil úškrn. „Ale no ták, to prekvapenie v tvojom hlase ma uráža. Snáď ste si nemysleli, že vás len tak nechám odísť, že nie?"

Boli sme už tak blízko... Obzrela som sa za seba. Chodba bola stále prázdna, možno by sme mohli nájsť inú cestu.

„To by som neskúšal," povedal, keď odhadol môj plán. „Musím uznať, že bolo pôsobivé, ako ste porazili mojich vojakov, no rozhodne to neboli všetci a sami nemáte šancu dostať sa z tejto pevnosti. Vaša jediná cesta je za touto stenou a tam sa asi tak ľahko nedostanete."

Zaťala som ruky do pästí. „Ja sa ťa nebojím," odsekla som. „Zabila som tvojich upírov, teraz si na rade ty."

Nahlas sa zasmial. „Tak to si bola ty? Mohol som to tušiť. Asi by som ti teda mal zablahoželať k zlomeniu kliatby, však?"

Zamrzla som. On to vedel. Samozrejme, že áno. Bol to on, kto mi poradil ako vyhrať ten súboj v Akadémii. To je predsa jeho spôsob, ako zničiť jeho nepriateľov. Použiť ich tajomstvá proti nim a on nemusí pohnúť ani prstom. Čo okrem tohto ešte vie?

„May? O čom to hovorí?" opýtal sa ostražito Axel.

„O ničom," povedala som a pohľadom naznačila Darienovi nech je ticho, inak odtiaľto neodíde živý.

„Och, tak to bolo tajomstvo? Prepáč, nechcel som vo vašom vzťahu vytvárať napätie." Nevinne sa usmial a oprel sa plecom o stenu. Celé toto hlúpe divadlo si náramne užíval. Veď predsa len mal nás v pasci, nemali sme kam ujsť.

Pomaly sa ma zmocňovalo zúfalstvo. Teraz už nebola cesta, ako sa z tohto dostať.

Možno by som s ním mohla bojovať. Zdržať ho, aby ostatní mali šancu ujsť, no nebolo kde. Bez Nicolette sa do tajnej chodby nedostaneme. Aj keby teraz prišla, už by nám nemohla pomôcť. Pravdepodobne by ju len zabil za zradu, nehľadiac na jej titul.

Založil si ruky na hrudi. „Hoci je zábavné vidieť, ako sa márne snažíš niečo vymyslieť, mohli by sme to už ukončiť, čo povieš? Vzdajte sa a nikto nemusí zomrieť. Alebo sa môžete márne snažiť, pokiaľ vás nezabijem jedného po druhom. Tak? Čo to bude?" Nadvihol obočie.

Zasmiala som sa. „Taká ťažká voľba. Naozaj sa teraz neviem rozhodnúť. Hmm... zomrieť teraz alebo až neskôr, keď ťa omrzí táto hra. Čo je lepšie?" vyzývavo som nadvihla obočie. „Asi si vyberiem tretiu možnosť. Nakopem ti zadok a všetci odtiaľto odídeme."

Prevrátil oči. „Ten sarkazmus nebol potrebný, ale očividne si si vybrala."

„Prečo nás nenecháš odísť?" opýtal sa Farrell a s kamenným výrazom sa postavil vedľa mňa.

Darien na neho znudene pozrel. „A čo by som z toho tak mal?"

„Prestaň sa tu s nami hrať!" zavrčal. „Poznám ťa dvadsať rokov. Mňa neoklameš. Keby to bolo všetko na tebe, Axel odtiaľto nikdy neodíde živý a predsa si nám dovolil dostať sa až k nemu. Riskoval si jeho útek a kvôli čomu? Kvôli May? Kto ti to prikázal?"

Darienov uvoľnený postoj sa po jeho slovách vytratil. So zlosťou v očiach na neho pozrel a povedal: „Netvár sa, akoby si všetkému rozumel. Nevieš, čo všetko sa stalo po tom, ako si zbabelo zdrhol so stiahnutým chvostom. Už je to tu iné, ako si to ty pamätáš."

„Trafil som, však? Inak by ťa to tak nenaštvalo. Nie je to tvoj plán, ale koho potom? Kráľa? Neviem si predstaviť, že by on prišiel s niečím takýmto."

„Kráľ?" spýtal sa posmešne, no v očiach mal zvláštny smútok. „Nie, ten robí všetko, čo on povie."

„Takže je to pravda. Je za tým on. Je späť," povedal ohromene a ustúpil o pár krokov dozadu.