Stvorenie noci

24. Kapitola - Koniec hier

Na druhý deň ráno som stála pred Axelovými dverami. Chcela som sa ospravedlniť za to, čo sa stalo, vyriešiť to. Cítila som, ako sa mi od príchodu Dariena vzďaľuje a nemohla som proti tomu nič urobiť. Nech som robila čokoľvek, vždy som mu len viacej ublížila.

Zaklopala som.

Otvoril mi rozospatý Axel, so strapatými vlasmi a tmavými kruhmi pod očami. Úsmev, s ktorým ma vždy vítal, však na jeho tvári chýbal.

„Znova si nespal," skonštatovala som.

Oprel si hlavu o zárubňu dverí. „Je tu veľa vecí, ktoré mi nedovolia zaspať."

„Vieš, že mi môžeš povedať všetko. Nechaj ma pomôcť ti," povedala som potichu. Chcela som ho chytiť za ruku, no keď som videla, ako sa odtiahol, so sklamaným povzdychom som ju spustila dolu.

„Naozaj môžem?" zasmial sa ironicky. „Aby si potom hneď utekala za Darienom, nech sa na mňa môžete spoločne posťažovať?"

„Tak to nie je," ohradila som sa zamračene. „Pustíš ma dnu? Nechcem sa o tomto rozprávať na chodbe."

So stisnutými perami sa mi uhol, aby som mohla prejsť.

„Ja len.." povzdychla som. „Je mi to ľúto, dobre? S Darienom teraz trávim viac času, akoby sa mi páčilo a jednoducho... ty mi nikdy nič nechceš prezradiť. On je tu jediný, kto mi odpovedá na otázky, ktorým sa ty stále vyhýbaš."

„Ospravedlňuješ sa, ale aj tak máš pocit, že si nespravila nič zlé." Potichu sa zasmial. „Nenapadlo ťa niekedy, že jednoducho o tom nechcem hovoriť? V mojom živote sa stali veci, na ktoré by som najradšej zabudol a nechcem na ne znova spomínať."

„A čo je zlé na tom, keď sa opýtam Dariena?" Nervózne som preniesla váhu na druhú nohu.

„Pretože je to Darien! Nechápem, prečo to po tom všetko, stále nevidíš. Nechávaš sa oklamať jeho tvárou, no ten upír je na tomto svete dlhšie ako ktokoľvek iný. Mal tisícky rokov času na to, aby zistil ako ľudia fungujú, pozná ich emócie lepšie ako vlastný odraz v zrkadle a dokáže tebou manipulovať tak, že si to ani nevieš predstaviť. Možno teraz máš pocit, že ti hovorí pravdu, no vie presne, čo má povedať, aby si mu uverila. To, čo ti hovorí, je pravda prekrútená tak, aby vyhovovala jemu."

Povzdychol si a prstami si frustrovane prehrabol vlasy. „Presne pre toto som nechcel, aby si ho vypočúvala. Napriek všetkému, si jedna z najdôležitejších osôb v mojom živote a vždy budeš. Ani nevieš, aký je to pocit, keď viacej veríš môjmu najväčšiemu nepriateľovi ako mne."

„Nikdy som ti nechcela ublížiť," povedala som. „Jednoducho si myslím, že zabíjanie nič nevyrieši."

„Prečo to už nemôžeš pochopiť? Vieš, čo by si vôbec odo mňa chcela?" prešiel ku oknu a oprel si oň čelo. Hoci mi bol otočený chrbtom, v odraze skla som videla je výraz plný strachu a nenávisti. „Už ani nehovorím o tom, koľkých zabili. Nenávidím ich, čím ďalej tým viac. A nenávidím aj seba za to, že ma donútili mať taký strach. Ale po tom všetkom, čo mi urobili, May..." Zlomil sa mu hlas. „Bol som tam zavretý tri mesiace. Nevieš si ani predstaviť, aké to tam bolo. Každučkú sekundu som si prial umrieť. To, čo mi tam robili..."

Rýchlym krokom som prešla cez celú izbu a objala ho okolo pása. Tvár som si zaborila do jeho chrbta. Mohla som si len predstavovať, čo všetko zažil. Nikdy mi to nechcel povedať a niekedy som za to bola rada.

„Nemusíš o tom hovoriť," zamumlala som.

„Ale áno, musím," povedal. Otočil sa a chytil mi tvár do dlaní. „Pretože aj keď vieš, ako mi ublížili, čo všetko mi zobrali, po tom všetkom chceš, aby som im odpustil a nechal ich ísť. Neviem, prečo to odmietaš vidieť, ale nezastavím sa, pokiaľ nebudú všetci mŕtvi. Nechcem žiť vo svete, kde sa musím báť, že niekomu môžu ublížiť tak ako mne. A ak ti na mne záleží, ak si naozaj na našej strane tak budeš bojovať, aby toto celé už skončilo."