Stvorenie noci

16. Kapitola - Výmena názorov

Axel hodnú chvíľu nič nehovoril. Hľadel neprítomne z okna a nad niečím tuho rozmýšľal.

Ja som mlčala, nevedela, ako sa mám ešte brániť. Povedala som všetko, čo som mohla, no aj tak to nestačilo. Nevedela som si predstaviť, že by som mala odísť, opustiť celý tento svet, no očividne som nemala na výber.

„Tak čo to bude? Vytratíš sa v noci preč alebo ťa budem musieť nechať zabiť?" spýtal sa kráľ a spýtavo nadvihol obočie.

„Ja..." hľadala som správne slová.

„Počkaj," prerušil ma Axel.

Povzdychol si a vytiahol z vrecka papier, ktorý mu dal pred chvíľou skrotený na chodbe. Všimla som si, ako sa mu ruky triasli, keď ho rozložil a podal svojmu otcovi.

Zamračene si ho zobral a začal čítať.

Nemala som ani poňatia, čo je to za papier. Možno list?

Pozorne som sledovala, ako sa kráľovi na tvári mení množstvo emócii. Zmätenie, šok, smútok, strach... Zvedavosť som ledva udržala na uzde. Chcela som vedieť, čo je na tom papieri napísané, že to dokáže vzbudiť také emócie aj v samotnom kráľovi.

„Čo to má znamenať? Je to pravda?" spýtal sa a zdvihol na mňa zrak. Hlas sa mu triasol, neviem či od nadšenia alebo od strachu.

„Ona o ničom nevie," odpovedal Axel, skôr ako som sa stihla ozvať. „Dal som to tajne preveriť, je to pravda."

Nervózne som zvierala okraj svojho trička. Zmätene som sa pozerala, ako sa kráľova tvár čoskoro vyjasnila do úsmevu a to ma znepokojilo viac, než čokoľvek iné.

Šokovane si prekryl rukou ústa a zasmial sa, ako pokračoval v čítaní.

„Toto je neuveriteľné. Všetko sa týmto mení. Ja..." znova sa zasmial. Potom, keď si uvedomil, že tam ešte stojím. „Môžeš odísť, teraz sa ešte potrebujem porozprávať s Axelom, ale zariadim to tak, aby si mohla ostať. Neskôr za tebou pošlem niekoho, kto ťa bude informovať o tvojom výcviku."

Nechcela som odísť, chcela som vedieť, čo Axel ukázal svojmu otcovi, aby to zmenilo jeho názor. On sa však vytrvalo vyhýbal môjmu pohľadu.

„Ale..."

„Choď, May," povedal Axel bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrel.

Povzdychla som si a nakoniec odišla. To však ale neznamená, že som sa vzdala. Ak sa to týkalo mňa, mám právo to vedieť.

Na chodbe som si uvedomila, že neviem, kam mám ísť. Mohla som sa vrátiť cestou, odkiaľ sme prišli a vrátiť sa do záhrady alebo pokračovať ďalej. Chcela by som počkať na Axela, no poznala som ho už natoľko, aby som vedela, že teraz sa od neho odpovede nedočkám.

Išla som pomalým krokom ďalej a dúfala, že natrafím na niekoho, koho tu aspoň trocha poznám. To bol tiež skvelý nápad nechať ma tu potulovať sa, keď som tu prvýkrát. Ak občas išiel okolo mňa nejaký skrotený buď bol tak zamestnaný, že rýchlo utekal ďalej alebo som im nestála za to, aby mi pomohli.

Chodba sa zatáčala, rozvetvovala a rozširovala do priestranných miestnosti, no stále som nevedela kam idem. Nakoniec som to vzdala a sadla si na zem. Možno na druhý deň si niekto všimne, že chýbam.

Čoskoro som nad sebou začula známy hlas.

„No pozrime sa. Si tu prvý deň a už si sa stratila?"

Zdvihla som hlavu a uvidela, ako predo mnou stojí Amanda s posmešným úškrnom.

„Čo chceš?" spýtala som sa unavene.