Stvorenie noci

30. Kapitola - Zlomené srdce

Prebudila som sa na buchnutie dverí.

Celé telo ma bolelo. Točila sa mi hlava, aj keď som sa nehýbala, v ušiach som počula len nepríjemný piskot. So zastonaním som sa prevrátila na bok.

„May? Počuješ ma?"

Hneď, keď som začula Axelov hlas, uvedomila som si, že nie som v bezpečí. Nevedela som, či to bola skutočnosť alebo nočná mora, ten strach však bol skutočný.

Stiahla som sa ku stene. Prudko dýchajúc som sa schúlila do klbka, aby som sa upokojila. Spodná pera sa mi chvela a po lícach mi stekali slzy. Zatvorila som oči a stále si opakovala, že to nebolo skutočné. Akoby predsa mohlo? Žiadne tiene tu nemali existovať!

Nechcela som to však vidieť a presvedčiť sa. Čo ak by tam znova boli? Rukami som si zakryla oči, aby som to nemusela znova vidieť. Tú nekončiacu temnotu.

„May! Prosím! Povedz mi, čo sa deje." Počula som pri sebe Axelov chvejúci sa hlas.

Z úst mi unikol vzlyk. „Stále sú tu?"

„Nikto tu nie je," Ubezpečil ma. „No tak, pozri sa."

Keď som zistila, že mi chce odtiahnuť ruky z tváre, prudko som sa stiahla späť. Nechcela som to vidieť. Zavrela som oči a vošla si rukami do vlasov.

„Sme tu sami, May, prisahám. Si v bezpečí,"

Prudko som pokrútila hlavou. „Nie oni sú tu. Oni sú tu."

„Prosím, ver mi. Sme tu sami, môžeš otvoriť oči," naliehavo hovoril.

Opatrne som pootvorila viečka.

Bola som vo svojej izbe. S tlčúcim srdcom som rýchlo prehľadala miestnosť, každý tieň, každý kút. Všetko vyzeralo normálne.

Bez slova som Axela prudko objala a zaborila si tvár do jeho hrude. Axel sa oprel bradou o moju hlavu, no ani on nemohol utíšiť moje vzlyky. Sama som vedela, že sa chovám iracionálne, no aj tak som nemohla prestať.

Nevedela som vysvetliť ten neuveriteľný pocit strachu a zúfalstva. Bolo to, akoby mi neviditeľná päsť zvierala vnútornosti. Nemohla som sa poriadne ani nadýchnuť, nevládala som myslieť.

Neviem, ako dlho sme tam sedeli, kým som sa konečne dokázala upokojiť. Axel mi do ucha šepkal upokojujúce slová, ktoré v tom momente nemali žiadny význam ani účinok.

Nakoniec som si sadla a prevesila nohy cez okraj postele. Zaborila som si prsty do vlasov a márne sa snažila utriediť si myšlienky.

Bolo to vôbec skutočné?

„Môžeš mi už povedať, čo sa vlastne stalo?" opýtal sa s váhavým pohľadom upretým do mojich očí.

Otvorila som ústa, aby som mu to celé vysvetlila, no nevyšla z nich ani hláska. Nevedela som ako ani čo mu mám povedať. Teraz, keď som sa nad tým zamyslela, nedávalo to zmysel. Bolo to ako nočná mora, na ktorú si spomeniete uprostred dňa. Nechápala som, prečo som vlastne bola taká vydesená.

„Len sa mi asi niečo zdalo, nič viac," odpovedala som nakoniec.

„Zdalo?" spýtal sa neveriaco. „May, bola si v bezvedomí celý deň! Ani nevieš, ako si ma vystrašila, keď si jednoducho odpadla a nikto ťa nevedel prebrať!"

„Prepáč," zašomrala som a prešla som si rukou po tvári.

Celý deň?

Zasmial sa. „Ja nepotrebujem, aby si sa mi ospravedlňovala. Len chcem vedieť, čo sa stalo. Ak by som vedel, že ti to ublíži, nikdy by som na teba tak netlačil, aby si sa premenila."