Stvorenie noci

9. Kapitola - Pevnosť upírov

V noci bola búrka.

Keď sme utekali pomedzi stromy, na chrbát nám dopadali studené kvapky dažďa a sprevádzal nás zvuk hromu. Blesky osvetľovali atramentovú oblohu a na niekoľko krátkych sekúnd ožarovali celý les.

Nepotrebovala som ich svetlo, moje oči dokázali vidieť aj ten najmenší detail lesa, hoci bol ponorený do tmy. To, čoho som sa bála bolo, že nás prezradia nepriateľovi a upíri nás uvidia prichádzať.

„Mali by sme sa poponáhľať," zamrmlala Erin a ešte viac zrýchlila.

„Snáď sa nebojíš búrky?" podpichol ju Elliot.

„Nebojím," odpovedala a hoci sa jej hlas netriasol, cítila som z nej strach. „Búrky nie, keď nás čaká niečo horšie. Nemám z tohto dobrý pocit, nič viac. Jednoducho chcem byť čo najďalej odtiaľto."

„Viem, čo myslíš," súhlasila Carin. „Z tohto miesta mám zimomriavky. A tá búrka tomu moc nepomáha..." Nestihla dopovedať, keď sa jej noha pošmykla a stratila rovnováhu. Derek ju v pravý čas zachytil.

„Dávaj si pozor," povedal jej a pozrel na ňu veľavravným pohľadom, ktorého význam som nevedela určiť.

„Nezdržujte," zavrčala na nich Amanda, ktorá bežala na čele. „A buďte ticho. Upíri majú zmysly rovnako dobré ako vlci. Ak tu hliadkujú, nesmú nás počuť."

Všetci zmĺkli a napätie vo vzduchu ešte viac vzrástlo. Každý z nás myslel na to, čo má prísť. Samozrejme, že ak všetko pôjde podľa plánu, k boju nedôjde. Nikto z nás tomu však neveril. Vedeli sme, že sa tomu nevyhneme. A tak sme mohli myslieť len na to, ako toto celé skončí a koho z nás vidíme poslednýkrát živého.

O chvíľu sme dorazili na kraj lesa. Pred nami sa rozprestierala lúka, uprostred ktorej stála toľko obávaná pevnosť upírov. Múry boli dva metre vysoké a aj z tejto diaľky som dokázala vidieť upírov prechádzajúcich sa po ich vrchu.

Nicolette tu nebola.

Ostalo mi len dúfať, že iba mešká a nerozhodla sa zradiť nás. Vlci mlčky stáli ďalej od nás a vytrvalo sledovali hrad pred nami. Skrotení začali byť nervózni. Premočené oblečenie sa nám nepríjemne lepilo na telo a narážali do nás prudké nápory vetra.

„Si si istá, že sme na správnom mieste?" Pozrela na mňa zamračene Amanda, ktorá si netrpezlivo poklepkávala nohou.

„Áno, som si istá," odsekla som. Bola som dosť nervózna aj bez toho, aby ma ostatní spochybňovali.

S úľavou som si vydýchla, keď som uvidela, ako sa k nám blíži nízka postava. Išla po kraji lesa, kde ju stále skrývali stromy.

„To si snáď robíš srandu," povedala Amanda, keď spoznala, kto k nám prichádzala. Amanda má dôležitých rodičov, asi je samozrejmé, že pozná upíriu princeznú. „Nemyslíš to vážne, že nie, May?"

„Kde ste toľko boli? Už som si myslela, že ste sa stratili!" povedala Nicolette a hoci sa na mňa krátko usmiala, ostatných si premeriavala nepriateľským pohľadom. Výčitky, ktoré sa ma zrazu zmocnili, som zatlačila do úzadia a sústredila sa na to dôležité.

Nič sa jej predsa nestane. Upíri nezistia, že nám pomáhala.

„Rád vás znova vidím, princezná," pozdravil ju Farrell a úctivo pred ňou sklonil hlavu v takmer nenápadnej poklone.

Prižmúrila oči a prebodla ho pohľadom. „Rada by som povedala to isté, ale pri našom poslednom stretnutí ste prebehli na stranu vlkov a všetci sme kvôli vám takmer zomreli. Ocenila by som, keby ste tento raz nemenili názor na to, komu chcete pomôcť."