Stvorenie noci

28. Kapitola - Zahnanie osamelosti

Od našej misie s Darienom ubehli dva mesiace.

Pokračovala som v návštevách jeho izby každý deň, no nič ďalšie mi nepovedal. Ktovie, či to bolo preto, lebo si myslel, že ich to dostatočne zdrží alebo kvôli tomu, že nič viac nevedel. Kráľ ho už nechal na pokoji, no mala som pocit, že to bolo skôr kvôli jeho zaneprázdnenosti ako zo súcitu.

Axel bol na tom rovnako.

Všimla som si, aký je unavený, hoci sa to snažil zamaskovať. Stretávali sme sa v posledných dňoch len veľmi málo. Od Amandy som počula, že často odchádza preč, no nevedela som kde.

„Nikdy si mi nepovedal, prečo si bol vtedy za Darienom," povedala som počas jedného z tréningov, keď sme sedeli v záhrade na okraji fontány.

Axel mal zatvorené oči a užíval si slnko. Vonka fúkal chladný jesenný vietor a strapatil mi vlasy. Záhrada v okolí zámku vyzerala inak ako v lete, keď sme sem prišli. Stále si však zachovávala svoje čaro.

„Hm?"

„Prečo by si chodil za Darienom? Myslela som, že sa mu chceš vyhýbať, kým tu je. Bolo to o mne?" vyzvedala som a pozorovala ho s naklonenou hlavou.

Uhľovočierne vlasy mal teraz ostrihané. Boli také krátke, že si ich už ani nemohol prehrabnúť prstami, keď bol nervózny – zvyk, ktorý robil donedávna často. Okrem toho sa na ňom nič výrazne nezmenilo, starol predsa pomalšie ako obyčajný človek. Všimla som si však, že bol iný.

Alebo možno mi chýbal iba jeho úsmev.

„V poslednej dobe mi nechceš nič povedať," pokračovala som, keď mi neodpovedal. Nervózne som vytrhávala trávu, ktorá vytrvalo rástla pri okraji fontány. „Medzi nami nemali byť žiadne tajomstvá. Alebo to platilo len pre mňa?"

Povzdychol si a otvoril oči. „Chceš stráviť túto jedinú voľnú chvíľu hádaním?"

„Nie je to moja chyba, že sa nevídavame. Ty si stále zaneprázdnený a chodíš preč na celé dni bez toho, aby si mi niečo povedal. Len mi chýba to, ako to bolo v Akadémii," povedala som potichu.

Postavil sa a oprášil si nohavice. „Neprejdeme sa?"

Zovrela som pery do tenkej línie, keď znova namiesto odpovedí len zmenil tému. Napriek tomu som však prikývla a nasledovala ho.

Vošli sme do lesa obklopujúceho zámok, no pokračovali sme hlbšie, kde som ešte nikdy nebola. Vedela som, že sa nestratíme. Axel to tu poznal lepšie než ktokoľvek iný. Čoskoro sme narazili na cestičku, ktorá nás vyviedla von z lesa. Pred nami sa rozprestierala lúka končiaca až za obzorom.

„Rozumiem tomu, že mi to nemôžeš povedať, som predsa len skrotená, ale..." odmlčala som sa. Chvíľu som len sledovala, ako pomaly kráča predo mnou. „Potrebujem vedieť, čo sa deje. Kedykoľvek sa môže tvoj otec rozhodnúť, že zaútočí na upírov a ja tam pôjdem bez toho, aby som čokoľvek vedela. Stále len slepo poslúchať ma unavuje."

„Myslíš, že mne sa páči, čo sa teraz deje? Ale ani ja nemám na výber," povedal ticho. „Nie je to tak, že by som ti neveril. Niektoré veci je však lepšie nevedieť. Chcem ťa len ochrániť od toho, čo nás čaká. Aj keď je to možno len márna snaha."

Hoci tráva už dávno nebola zelená, celá scenéria bola nádherná. S vyschnutými steblami sa hral vietor a celá lúka pripomínala vlniacu sa morskú hladinu. Biele chumáče oblakov nad našimi hlavami pomaly zafarbovalo zapadajúce slnko.

Cestička bola príliš úzka na to, aby sme kráčali vedľa seba. No vidieť Axelov chrbát predo mnou ma upokojovalo. V poslednú dobu som mala pocit, akoby každú chvíľu mohol zmiznúť.

Možno na mňa Darienove slová mali väčší účinok, ako som si myslela.

„Nemôžeš ma ochrániť pred všetkým." Pousmiala som sa. „Dokážem sa o seba postarať. Väčšiu šancu budem mať, keď sa pripravím na to, čo má prísť."

Povzdychol si a rezignovane zvesil plecia. „Podľa toho, ako postupujú upíri by vojna mala začať na konci jari a tak skoro neskončí. Kvôli tom sme sa rozhodli napadnúť ich hlavné mesto začiatkom nového roka. Oslabí ich to a zvýši naše šance. Nemôžeme si dovoliť, aby to niekto zistil inak budú mať príležitosť pripraviť sa. Preto musím na stretnutia chodiť sám namiesto toho, aby sme niekoho poslali. Presne vyberáme, kto sa toho zúčastní a kto o tom bude vedieť."

Zastala som. „Zúčastním sa toho aj ja?"

Keď si všimol, že nejdem za ním, zastavil a otočil sa ku mne. Na tvári sa mu objavil trpký úsmev. „Obaja tam pôjdeme."

„A prečo si mi nič nepovedal? Mám právo vedieť, že budem riskovať svoj život."

Pokrčil plecami. „Otec trval na tom, že kvôli Darienovi to nesmieš vedieť. Stretávaš sa s ním takmer každý deň, nikdy nevieš, čo by mohol urobiť. Nehovorím to preto, že by som ti neveril. Ide o to, že neverím jemu, keď viem, čoho je schopný."

Rozosmiala som sa. Ani som nevedela prečo, rozhodne na celej situácii nebolo nič vtipné ani veselé. Možno to bolo uvedomenie, že o niekoľko týždňov budem mŕtva. Alebo to bolo len zo zúfalstva? Ani som nedostala príležitosť nič urobiť.

Axel podišiel ku mne a objal ma okolo pása. „Mrzí ma to."

Oprela som si hlavu o jeho plece, aby nevidel, že sa mi do očí nahrnuli slzy. „Bojím sa," priznala som. Nevedela som, či viac o svoj život alebo toho, že stratím Axela.

„Ja viem. Ja tiež," zašepkal.

Odtiahol sa a chytil mi tvár do dlaní. V jeho kobaltových očiach sa odohrávala búrka emócii. „May-"

Pohľad mu klesol na moje pery a odmlčal sa. Nemala som ani poňatia, čo sa chystá urobiť, pokiaľ sa zrazu nezohol a jemne sa nedotkol svojimi perami tých mojich.

Prekvapene som ustrnula na mieste.

Na krátky okamih som tam iba stála a cítila, ako mi srdce divoko búši v hrudi. Potom som sa rozhodla vykašľať na všetky dôvody, prečo by som sa mala odtiahnuť a namiesto toho som ho chytila okolo pása a pritiahla si bližšie.

Nebolo to romantické a nebolo to ani vášnivé. Bola tam iba potreba cítiť niekoho pri sebe. Zahnať samotu a zaplniť tu prázdnotu, ktorá sa v nás rozpínala. Možno sme neboli pre seba vhodní, Axel ma dokonca ani nemiloval, no stali sme pri sebe za každých okolností.

Pochopila som, že obaja sme čelili rovnakej osamelosti.

Každý deň som sa mohla len učiť a trénovať. Očakávalo sa odo mňa, že dobehnem tie roky, ktoré mali ostatní na prípravu, za niekoľko mesiacov. Bola som z toho unavená. Táto nekončiaca rutina ma zabíjala, no nechcela som, aby skončila, pretože jej koniec by znamenal príchod vojny.

Keď som sa však pozrela na Axela, videla som, že sa cíti rovnako ako ja. Namiesto tréningov tu mal svojho otca a povinnosti, ktoré patrili k jeho postaveniu. Teraz, keď vojna bola tak blízko, neúnavne porady a vyjednávania boli určite dlhšie ako kedykoľvek predtým a vedela som, ako to Axel nenávidel.

Tomuto sa chcel vyhnúť? Pred týmto sa schovával v Akadémii?

Nevedela som, ako dlho môžeme takto pokračovať. Nemali sme žiadnu budúcnosť. Prežívali sme deň za dňom bez toho, aby to k niečomu viedlo.

Po tvári mi stiekla slza. Možno už vtedy som vedela, že to bolo poslednýkrát, čo ma Axel pobozká.