Bol začiatok novembra, keď som sa prvýkrát premenila.Vtedy som si ešte neuvedomovala, čo všetko to spôsobilo. Chcela som len, aby som aspoň na chvíľu uľahčila to bremeno, čo Axel nosil na pleciach. Myslela som si, že tým pomáham, no bolo to práve naopak.
Stretli sme sa ráno, keď ešte celý zámok spal.
Axel sa tváril, akoby sa nič nestalo a ja som to koniec koncov robila tiež, hoci som stále cítila dotyk jeho pier. Bolo nebezpečné si namýšľať, že to niečo znamenalo. A možno som nebola naivná, niekedy však bolo až príliš ľahké zabudnúť na to, že som pre neho bola iba jeho skrotená.
Sedela som na zemi s prekríženými nohami a sledovala, ako sa Axel nepokojne prechádza.
„Deje sa niečo?" opýtala som sa.
„Zajtra sa vracia moja mama." Povedal bez toho, aby sa na mňa pozrel.
Nadvihla som obočie. Nevedela som, že nebola na zámku.
Nemala som príležitosť stretávať sa s vlkmi s výnimkou Axela a Nicka. Žila som tu izolovaná vo vlastnej bubline, kde existoval iba tréning. Z Axelovej rodiny som sa stretla iba s jeho otcom a Cecily, mladšou sestrou. Nevidela som jeho bratov ani kráľovnú, no nevedela som, že to bolo preto, lebo tu nebola.
„To je predsa dobre, nie? Prečo sa tváriš tak nervózne?"
„Za iných okolností by to bolo dobre. Nevidel som ju, odkedy zomrela Katia." Povzdychol si a sadol si oproti mne. „Otec povedal, že s ňou má prísť aj moja snúbenica."
„Tvoja čo?" opýtala som sa o niekoľko oktáv vyšším hlasom. „Prečo si mi to nepovedal?"
Mykol plecom. „Ja neviem. Moja mama sa vždy rada starala do môjho života, no nevedel som, že to zájde to takýchto krajností. Navyše, nemám záujem si ju vziať. Pravdou je, že sa nechcem znova zamilovať." Uškrnul sa a zapravil mi prameň vlasov za ucho. „Ale ak by som sa mal zamilovať, bolo by to do teba, nie do náhodnej vlčice, ktorú pre mňa vyberú."
Nahrnula sa mi červeň do líc. „Mal by si prestať hovoriť veci, ktoré nemyslíš vážne."
„Prepáč." Znova si sadol, akoby sa nič nestalo.
Koľkokrát ma ešte Axel musí sklamať, kým sa konečne spamätám?
Vždy mi len pripomenie, že necíti ku mne to, čo ja k nemu. Zároveň však hovorí takéto veci, ktoré ma donútia ostať... a čakať. Všetko, čo mi vždy dal, boli len polovičné sľuby. To bolo na tom najhoršie. Ak by ma rovno odmietol, mohla by som na neho zabudnúť. Takto som len ostávala v pozadí jeho života a na konci mi ostali iba jeho prázdne ospravedlnenia.
„Aký zmysel môžu mať teraz zásnuby? Uprostred vojny predsa na také veci nie je čas." Rozmýšľala som nahlas.
„Možno práve preto," odpovedal. „Pravdepodobne si myslí, že keď bude na mňa čakať nejaká pekná vlčica, tak nepôjdem bojovať a ostanem v bezpečí doma. Kiež by to bolo také jednoduché."
„Nevieš, kto by to mohol byť?" pokračovala som v otázkach, hoci sa mi zvieralo hrdlo.
Zamyslene sa zahľadel na oblohu. „Ktovie? Pravdepodobne nejaká vlčica z bohatej a vplyvnej rodiny. Okrem toho naozaj netuším, čo zase mohla vymyslieť. Ale vráťme sa k tréningu, si pripravená?"
Povzdychla som si. V skutočnosti som nemala na výber.
Dnes to však bolo iné. Neviem, čo ma donútilo prekročiť všetky hranice, ktorých som sa pred tým bála. Možno to bol strach, že ma nahradí vo svojom živote niekým iným, možno potreba dokázať mu, že som dosť dobrá.
Najskôr som sa tomu vyhýbala. Nechcela som sa premeniť, no potom sa mi konečne podarilo zistiť, čo sa vo mne skrýva a chcela som to odhaliť.
Občas som ju v sebe ucítila, zahliadla. Bielu vlčicu s huňatým chvostom. Naháňala som ju a hľadala, no vždy mi unikla, keď som ju mala na dosah. Bolo to, ako by som sa jej mohla fyzicky dotknúť, cítila som ju, no z nejakého dôvodu sa nechcela so mnou stretnúť tak ako ja s ňou.
Zavrela som oči a prehľadávala každučký kútik svojej mysle, kým som ju nenašla.
„Prosím," prihovorila som sa jej a natiahla som ku nej ruku.
Stiahla chvost medzi nohy, no neutiekla. Pomaly som sa dotkla jej hlavy, keď som zrazu ucítila neuveriteľnú bolesť.
Celé moje telo sa menilo. Kosti sa naťahovali a zmenšovali, svaly sa menili z ľudských na zvieracie. Zavrela som oči a snažila sa zadržať výkrik, keď to konečne prestalo.
Bolo to zvláštne.
Stále som to bola ja a zároveň nebola.
Ohromene som sledovala svet okolo seba. Axel sediaci oproti mne na mňa s ohromením hľadel, obloha bola modrejšia a vôňa vetra sviežejšia, než kedykoľvek pred tým. Počula som všetko, videla som všetko.
Skúsila som spraviť krok dopredu, no nezvyknutá stáť na štyroch končatinách, som sa potkla a takmer skončila s ňufákom zaboreným v zemi.
„Opatrne." Zasmial sa Axel. Stále bol vyšší. Načiahol ruku a pohladil ma po chrbte. Jemne som do neho drgla hlavou, aby pokračoval v hladení.
Pokojnú chvíľku narušila postava. Alebo skôr tmavý tieň postavy. Za ňou sa zjavovali ďalšie a ďalšie, až som okolo seba videla iba tmu. Strach mi zovrel vnútornosti. Chcela som varovať Axela, no vyšlo zo mňa len tiché zakňučanie.
Približovali sa.
Niečo hovorili, no nerozumela som si. Mojim ušiam to znel len ako šepot, naliehavý a nebezpečný.
„Pusti ma, inak ti ublížia," prihovorila sa mi naliehavo moja vlčica.
Cúvala som, no boli všade okolo mňa.
„Rýchlo, kým nie je neskoro."
Nevedela som ako, no poslúchla som. Cítila som, ako jej prítomnosť mizne a moje telo sa stáva znova ľudským. Tiene sa jeden za druhým strácali rovnako, ako sa objavili. Pocit prázdnoty však vo mne pretrvával. Hoci som ich nevidela, vedela som, že sú stále tam.
„May? Čo sa stalo?" pýtal sa zmätený Axel.
V tej chvíli sa mi podlomili nohy a klesla som na zem. Bolo tam tak chladno. Necítila som jeho dotyk, keď mi chytil tvár do dlaní. Nepočula som jeho hlas, iba videla, ako naliehavo otvára ústa. Po tvári mi tiekli slzy, nevedela som prečo.
Cítila som strach ako nikdy pred tým.
Malo sa toto stať?
Pomaly sa ma zmocňoval spánok a skôr, než som si to stihla uvedomiť, stratila som vedomie.
Posledná vec, ktorú som počula, bol šepot. Teraz som však rozumela.
„Pred nami nemôžeš utiecť."
ČTEŠ
Stvorenie noci
Fantasy[Druhý diel série Krotiteľ] Po útoku upírov je Akadémia zničená, Axel zajatý a vojna sa len začína. Napriek pochybnostiam ostatných je May odhodlaná svojho krotiteľa zachrániť, aj keby ju to malo stáť život. Aby to však dokázala musí odhaliť tajmos...