Stvorenie noci

22. Kapitola - Zamrznutí v čase

„Dobre, May," povzdychol si Axel a posadil sa na zem oproti mne. „Teraz zavri oči a sústreď sa."

Zhlboka som sa nadýchla a poslúchla som.

Sedeli sme uprostred lesa, ktorý obklopoval zámok. Aj cez zavreté očí som cítila svetlo a hrejivosť slnečných lúčov, ktoré prenikali cez koruny stromov. Bol tu taký pokoj; počula som len pokojný tlkot našich sŕdc, melodický spev vtákov a šuchot lístia, s ktorými sa pohrával letný vánok.

Bolo to neuveriteľné, že čoskoro to bude rok, odkedy som spoznala Axela. V tej chvíli mi to prišlo ako celý život.

„Sústreď sa," pripomenul mi.

„Prepáč," povedala som a pokúsila sa utíšiť svoje rozlietané myšlienky. Ľahšie sa to však povie ako urobí. Posledné dni som mala na mysli toľko rôznych vecí, až som mala pocit, že mi praskne hlava. Neustále tréningy, učenie, Dariena a jeho otázky, kráľove očakávania a v neposlednom rade Axela. Bolo ťažké len tak si vyprázdniť hlavu. A to nehovorím po tom, ako mi ráno zaklopal na dvere Axel a povedal, že by sme mali začať s mojím druhým tréningom – vyskúšať premenu.

„May, no tak, nemám na toto celý deň." Povzdychol si. V poslednej dobe bol nervózny, často som v jeho očiach zazrela obavy a bola som si takmer istá, že to nebolo len kvôli Darienovi. Niečo ho trápilo, no nechcel mi to prezradiť.

Občas mi chýbal ten bezstarostný Axel z Akadémie. Nezmizol úplne, no na jeho mieste bol teraz tento, ustarostený s tajomnými problémami. Možno preto sa sem nechcel vrátiť.

„Nie je to také jednoduché," zašomrala som. „Mohol by si mi aspoň povedať, čo mám robiť, lebo pochybujem, že pri meditácii sa zo mňa zrazu stane vlk."

„To nie je... Ja tu na teba míňam drahocenný čas a ty to ani neberieš vážne!" povedal frustrovane, no na jeho tvári sa čoskoro zjavil ten úsmev, ktorý mi vždy vedel rozbúchať srdce.

Povzdychla som si. Keď som tam len tak hľadela na koruny stromov a belasú letnú oblohu, ľahko by som mohla zabudnúť, kde vlastne som a predstierať, že na ničom z tohto nezáleží.

Nechcela som sa premeniť na vlka. Je to pravda, hoci by som to Axelovi nikdy nepovedala. Vyrastala som ako človek v ľudskom svete a chcela som, aby to tak ostalo. Desilo ma to. Hoci možno moja časť bola vlčia, nikto nevedel, čo sa stane po tom, ako sa premením. Kríženci tu neboli zrovna žiadaní.

„Čakala som, že si užijeme trocha viacej zábavy, keď budeme sami."

„Toto nemá byť zábava, inak by som to nenazval tréning." Priplietol si so mnou prsty. Sklopila som pohľad na naše ruky. V takýchto chvíľach by som sa možno nechala presvedčiť, že cíti ku mne to, čo ja k nemu.

„Viem, že sa niečo deje a nechceš mi to povedať," povedala som nakoniec. „Správaš sa inak a..."

Pustil mi ruku a otočil sa chrbtom. „Nemôžem ti to povedať."

„Mne môžeš veriť." Natiahla som ruku, aby som sa dotkla jeho pleca, no nakoniec som si to rozmyslela. „Nikomu by som to nepovedala."

Pokrútil hlavou. „O to nejde. Je len otázka času,  kedy sa začnú otvorené boje. Otec sa snaží vymyslieť plán, ako ich zastaviť raz a navždy. A teraz by sme sa konečne mali sústrediť na to, prečo sme tu."

„Čo mám urobiť?" opýtala som sa. Chcela som mu pomôcť akokoľvek som mohla.

„Sústredenie očividne fungovať nebude. Neviem, ako spustiť tvoju premenu. Vlci sa s touto schopnosťou narodia, je to pre nás automatické ako dýchanie. Vlka cítime v sebe, je stále našou súčasťou, vždy prítomný."