Stvorenie noci

18. Kapitola - Azyl

Prešli dva dni od môjho príchodu a ja som sa znova stratila. Myslela som si, že mám dobrý orientačný zmysel, no tento zámok bol hotové bludisko. Hoci som od Nicka dostala pokyny, aj tak som tam netrafila.

„Ak hľadáš telocvičňu, tak je hneď za rohom." Otočila som sa a uvidela som ako ku mne kráča Elliot s niekoľkými zbraňami v ruke.

„Ja..." potlačila som svoju hrdosť. „Ďakujem."

„Na začiatku sa to zdá nemožné vyznať sa tu, ale čoskoro si zvykneš." Zastavil sa pri mne. Na tvári mal neutrálny výraz, no vedela som, že stále je na mňa naštvaný. „Keď si si ma konečne všimla, rád by som vedel, prečo nás ignoruješ?"

„Nenávidíš ma. Myslela som, že ma už nechceš vidieť," zamrmlala som a zahryzla si do pery. Mrzelo ma, že tu nemám s kým tráviť voľný čas. Carin s Derekom sa spolu niekde zašívali a nenašla som odvahu ísť sa Elliorom, Erin alebo Rayom.

„Nie som si istý, či som ti pripravený odpustiť. To, čo si tam spravila nebolo správne. Chápem, že si nás chcela zachrániť, ale to neznamená, že sme ich tam museli nechať. Rád by som si myslel, že to v tom chaose zvládli aj bez nás."

„Neviem, čo chceš odo mňa počuť," povedala som zúfalo. „Musíš chápať, že keby sme za nimi išli, nemohla by som zaručiť, že prežijeme. Ľutujem to? Každú sekundu, ale neľutujem to, že sme prežili. Niekto to rozhodnutie musel urobiť. A nechcela som to nechávať na vás, aby ste nemali tiež tieto výčitky."

„Ja ti rozumiem, neschvaľujem, ale rozumiem. Chýbaš nám a... jednoducho nemusíš sa nám vyhýbať," povedal rýchlo a zmizol za rohom.

Počas tréningu som bola duchom neprítomná a Nick si to samozrejme všimol. Tentoraz som mu nemala za zlé, keď bol nervózny a stále ma napravoval. Frustrovane som si povzdychla. Ako som sa mala sústrediť, keď som si ani nebola istá tým, čo robím?

„Neruším?" opýtal sa známy hlas.

Obzrela som sa a uvidela som Axela, ako s úškrnom stojí medzi dverami.

Rozbúchalo sa mi srdce. Odkedy sme pred dvoma dňami prišli som ho nevidela. Nevedela som, či bol len zaneprázdnený alebo sa mi úmyselne vyhýbal. Vyzeral dobe, nebolo na ňom vidieť žiadne známky po tom zúfalom Axelovi, ktorý nechcel ostať po svojej záchrane sám.

Nevedela som, na čom s ním som. Nechcela som na neho tlačiť. V Akadémii som mu povedala, čo cítim, lebo som myslela, že ho už nikdy neuvidím. Ale odvtedy sa k tomu nevyjadril a hoci som nám chcela dať šancu, nechcela som byť tá, ktorá vytiahne túto tému.

„Axel!" oplatil mu úsmev nadšene Nick. Na mňa akoby zabudol a prešiel k môjmu krotiteľovi. „Už sme sa riadne dlho nevideli. Mal by si sa domov zastaviť častejšie, nie keď ťa unesú a ty sa nemáš kam vrátiť," poznamenal ironicky, no stále s prívetivým výrazom.

„Tvoj zmysel pre humor sa, ako vidím, nezmenil." Zasmial sa a ja som prevrátila očami.

Zmysel pre humor? Celý ten čas sa na mňa ani neusmial a každý môj pokus o normálny rozhovor obrátil späť k učeniu. Brala som to vážne, ale čakala som, že keď nie sme v Akadémii, nebudem sa cítiť ako na hodine s profesorom. Navyše s takým, ktorý ma zjavne neznáša.

Začali sa spolu rozprávať o tom, čo sa zmenilo, smiali sa a žartovali. Po chvíli som ich prestala počúvať, lebo polovicu mien som ani nepoznala a tak som len na Axela hádzala otrávene pohľady a trpiteľsky vzdychala. Stála som na opačnej miestnosti a naťahovala si svaly, zatiaľ čo tí dvaja klebetili ako staré babky na trhu.

„Bude vadiť, keď dnes od teba preberiem úlohu trénera? Zdá sa, že moja skrotená sa už nudí," spýtal sa Nicka a pobavene na mňa pozrel.