Stvorenie noci

15. Kapitola - Hlavné mesto vlkov

Keď sme zastali pred hlavnou bránou do mesta, takmer som zabudla dýchať.

Malo v sebe niečo, čo ma na prvý pohľad očarilo. Nemohla by som o ňom povedať, že je moderné, hoci tam bola asfaltová cesta, na ktorej sa občas objavilo auto, dokonca aj ľudia na ulici vyzerali ako v hociktorom inom meste, aj tak som však mala pocit, akoby som sa ocitla v minulom storočí.

Okolo hlavnej cesty stáli domy, ktoré akoby vypadli z historického filmu. Boli malé, väčšinou dvojposchodové a tesne na tlačené na sebe, iba občas sa medzi nimi našla medzierka, kde sa nachádzali bočné uličky. Väčšinou ich steny tvorili tehly alebo kamene a na každom okne a balkóne sa nachádzali rôzne rastliny a nádherne kvitnúce kvety.

Ani neviem, ako dlho som tam stála s otvorenými ústami, kým ma Axel nepotiahol za ruku.

„Poď, do večera musíme byť na zámku a rád by som ťa tu ešte previedol," povedal a radostne sa usmial. Už dlho som ho nevidela takého šťastného.

„Myslela som, že si sa domov nechcel vrátiť." Spýtavo som na neho pozrela, zatiaľ čo sme kráčali po kraji hlavnej cesty.

„Nechcel. Po určitom čase strávenom na zámku pochopíš prečo, ale Askar som mal vždy rád a trávil som tu viac času, ako sa otcovi páčilo."

Mlčala som. Nechcela som prerušovať tú vzácnu chvíľu, keď sa Axel sám rozhovoril o svojom detstve.

Zapozeral sa do diaľky. „Otec trval na tom, že tu nemám, čo robiť. Aj keď ma nechcel obmedzovať, vždy chcel, aby som len s ním chodil na tie nudné porady a čím som bol starší, tým ma viac posielal samého. Bol som asi trocha nevďačný..." Potriasol hlavou a usmial sa na mňa. „To je jedno. Teraz poď, ukážem ti hlavné námestie."

Chytil ma za ruku a ťahal ma za sebou do jednej z bočných uličiek. „Po hlavnej ulici by si sa dostala aj do zámku, len nie je tam to moc zaujímavé. Vyzerá to ako v normálnom ľudskom meste, vlastne väčšina Askaru je taká. Len niektoré domy a námestie so zámkom ešte ostali odkedy sa môj otec stal kráľom."

Ako sme kráčali ďalej budovy sa stávali čoraz honosnejšími a väčšími. Nestíhala som všetko obzerať, keď ma Axel stále ťahal ďalej a ďalej.

„Na hlavnom námestí bývajú tí najvýznamnejší vlci a možno na okraji niekoľko skrotených, myslím. Niekedy je to až smiešne, ako sa predbiehajú, kto bude mať krajšie a honosnejšie sídlo. Aj keď väčšina tu ostáva len málo, keď majú svoje vlastné svorky."

„Takže tu nebýva veľa ľudí? Čakala som, že hlavné mesto vlkov bude väčšie niečo ako New York alebo tak."

„Nie, to nie." Zasmial sa. „Hm, ako by som ti to vysvetlil? Vlci sa združujú do svoriek, ako si si už mohla všimnúť. Niektoré sú väčšie, niektoré menšie a podľa toho majú aj rozdelenú veľkosť územia. Alfu jednej z najväčších si už videla v Rusku, ostatné sú roztrúsené po svete. Všetky tieto svorky sú v podstate samostatné, no nad nimi je ešte kráľ, ktorého musia poslúchať. Najväčšia je svorka kráľa, ktorá žije tu, v Askare."

„Akosi nechápem, čo to má spoločné s počtom obyvateľov." Pokrútia som hlavou.

„Trocha som odbočil od témy," pripustil s pokrčením pliec. „Ide o to, že okrem kráľovej svorky a ich skrotených tu nie je moc veľa stálych obyvateľov. Okrem teda ešte slabých vlkov a niektorých skrotených, ktorý tu majú obchody a starajú sa o chod mesta, samozrejme. Často však tu chodia vodcovia svoriek, keď je to potrebné, tak tu nikdy nie je príliš prázdno."

Zastal a obzrel sa na mňa. „Dosť bolo teraz učenia. Máme asi dve hodinky, kým otec začne byť naštvaný, že meškáme, tak si zatiaľ môžeme užiť posledné chvíľky slobody, čo ty na to?"