Stvorenie noci

13. Kapitola - Ďalší začiatok

Keď sme kráčali lesom, napätie z nás už opadlo a ostala len únava. Atmosféra sa medzi nami však nezmenila, bola dusná a plná napätia. Nemohla som povedať, že by ma to prekvapilo. Po tom všetkom, čo sa stalo.

Išli sme mlčky, hoci som musela potlačiť nutkanie pýtať sa Axela každých pár minút, či je v poriadku. Občas som na neho letmo pozrela ponad plece. Som si istá, že si ma všimol, no aj tak nič nepovedal. A ak sa nám občas pohľad stretol, nedokázala som z jeho očí vyčítať, či sa stále na mňa hnevá.

Na konci lesa sa nachádzalo malé mesto, ktoré bolo ponorené do tmy. Do východu slnka ostávalo ešte niekoľko hodín. Vďaka tomu sa nikto z nás nemusel starať o odhalenie.

„Zavolám im, aby poslali auto," povedal Axel a zmizol skôr, ako som stihla namietať.  Možno sa vlci hojili rýchlo, no to neznamenalo, že už sa môže tváriť, akoby sa mi nikdy nič nestalo.

Po pol hodine sme začínali byť netrpezliví.

„Nemala by som..."

Farrell ma prerušil pokrútením hlavy. „Je v poriadku. Určite sa čoskoro vráti."

Povzdychla som si a netrpezlivo sa obzrela smerom, ktorým odišiel.

„Milé, ako sa o neho bojíš," povedal potichu Elliot, ktorý sa opieral o strom so založenými rukami na hrudi. „Keby si sa takto starala aj o Masona a Emily, možno by tu boli s nami."

Zatvorila som oči. „Dokedy mi to ešte budeš vyčítať? Nemohli sme im nijako pomôcť, kým by sme ich našli, zajali by nás alebo zabili. Ani sme nevedeli, či ešte vôbec boli nažive... nemohla som riskovať."

„Áno, samozrejme. Vieš, čo si ja myslím? Že sú to len výhovorky. Staráš sa len o seba a keď si už mala Axela, načo by si pomáhala niekomu ďalšiemu, však? Veď, čo by si z toho predsa mala."

„Robila som to, čo som musela. Ak ma chceš nenávidieť, prosím. Nič to však nemení na tom, že som zabránila tomu, aby sme zbytočne zomreli."

„Hovor si, čo chceš, aby si v noci mohla pokojne spávať. Keď príde odvoz, tak ma zavolajte." Naštvane na mňa pozrel a odkráčal hlbšie do lesa, kde sa stratil medzi stromami.

Erin si otrávene povzdychla. „Pôjdem za ním, aby sa nestratil." Po pár krokoch sa však ešte otočila. „Ale v tomto som na jeho strane, May. To, čo si tam urobila nebolo správne. Pre teba to boli možno len neznámi vlci, no nám zachránili život."

„Tak prečo si nič nepovedala?" vyštekla som na ňu. „Keď chcel ísť Elliot za nimi mlčala si a nepovedala si ani slovo, aby si ma zastavila. Teraz je to jednoduché, však? Obviňovať ma z toho, ale vtedy nikto nemal odvahu, aby spravil tie ťažké rozhodnutia!"

„Záleží na tom vôbec? Keby som sa ozvala, nič by to nezmenilo. Aj tak by si trvala na tom, že musíme odísť."

„Nerob zo mňa nejakého diktátora, dobre? Nikdy som vás do ničoho nenútila. Nemuseli ste ísť so mnou, nemuseli ste bojovať a ani nechať tam tých vlkov!"

„Čo som asi tak mohla robiť? Ty si tu vodca, sme nútení ťa poslúchať, nech sú tvoje rozhodnutia akékoľvek."

„Ja som o to nestála! Nechcela som byť vo vedení ani o ničom rozhodovať. Všetko, čo som chcela bolo len zachrániť Axela. To vy ste na mňa hodili celú túto zodpovednosť," zavrčala som. „Keď s tým máš problém, zaujmi moje miesto. S radosťou by som sledovala, ako by si to vyriešila ty! Ale nikto z vás na to nemal odvahu! Radšej ste len čakali, kým ja niečo vymyslím."

Erin zaťala zuby. „Tak o to sa už teraz starať nemusíš. Skončila som s počúvaním tvojich rozkazov."

„Áno, teraz si už odvážna, však? Vďaka mne ste tam prežili a keď už je po všetkom je jednoduché hrať sa na hrdinku. Ale toto ti asi ide, vykašlať sa na ostatných, keď ťa potrebujú a ako vždy utiecť?"