Stvorenie noci

20. Kapitola - Vypočúvanie

Bolo vtipné, že Darien dostal izbu podobnú mojej. Keby pred jeho dverami nestáli dvaja skrotení, možno by som aj pochybovala, či som na správnom mieste.

Keď som vošla dnu, bol už pri vedomí.

Stál pri okne a hľadel von. Ani sa neobťažoval pozrieť, kto prišiel.

Ostala som pri dverách a nevedela, čo ďalej. Od toho, čo spravím tu záležala celá moja budúcnosť. Nemala som však ani poňatia, ako mám z neho niečo dostať. Mohla som skúsiť ho presvedčiť, že som na jeho strane, ako navrhol kráľ, niečo mi však hovorilo, že by ma hneď prekukol.

Odmietala som sa čo i len k nemu priblížiť.

Nenávidela som ho. Už len za to, čo všetko urobil Axelovi.

Teraz som dokonca nemohla ani vystáť jeho prítomnosť. V Akadémii to bolo iné, nevedela som, o čo všetko tu ide. Darien sa so mnou hral na schovávačku, no nečakala som, že skutočne niečo urobí.

Na začiatku som bola naivná. Neverila, že by naozaj mohli spraviť niečo zlé, ale ako som sa vtedy mýlila! Teraz tu chybu už neurobím. Vedela som, čoho bol schopný a nehodlala som mu dať znova príležitosť niekomu ublížiť.

Možno nám pomohol utiecť, ale to nezmaže všetky jeho zločiny.

„Čakal som od vlkov niečo lepšie, ako že pošlú niekoho, kto tu len mlčky stojí," prehovoril a otočil sa tvárou ku mne. „Mala by si vedieť, že tiché zaobchádzanie na mňa nikdy nefungovalo."

Pozorne som si ho premerala. Vyzeral lepšie. Oblečenie mal čisté, už na ňom neostali žiadne známky po krvi. Členky mal stále opuchnuté, no nebolo to asi natoľko vážne, keď dokázal stáť. Okrem niekoľkých modrín už vyzeral vporiadku.

„Skončila si s prehliadkou alebo chceš ešte pár minút?" opýtal sa s nadvihnutým obočím a skúmavo naklonil hlavu nabok.

Na tvári si ako vždy udržiaval ľadovú masku. V jeho očiach som však spozorovala nepatrný rozdiel, ktorý som nedokázala identifikovať. Zúfalstvo? Alebo to bol strach?

„Čo tu chceš?" Bojovne som vystrčila bradu a ignorovala jeho otázku. Tentoraz som už nemienila pristúpiť na jeho hry.

„Ty si prišla za mnou do izby, ty mi povedz."

Zaťala som zuby a naštvane zafučala. „Nezahrávaj sa so mnou. Ver mi, bude lepšie ak budeš spolupracovať, lebo potom pošlú niekoho iného a to ťa bude viacej bolieť."

„Tá nenávisť v tvojich očiach je roztomilá." Posmešne sa uškrnul. „Nič som ti nespravil a predsa ma neznášaš, aké milé. Tak do toho, teda! Povedz im, že sa vzdávaš, nech pošlú niekoho iného."

Prižmúrila som oči. Musel vedieť, že tu nemôžem zlyhať. Hoci bol zranený, jeho dedukčné schopnosti boli stále rovnako dobré.

„Je v tvojom najlepšom záujme odpovedať na moje otázky, inak pošlú niekoho, koho budeš nenávidieť viac ako mňa," argumentovala som.

Zasmial sa. „Ja že ťa nenávidím? Na to si ako prišla?"

„A nie?" Nechápavo som sa zamračila. Predpokladala som, že po tom všetkom, čo sa stalo...

„Až moc si o sebe namýšľaš. Prečo by som mal nenávidieť niekoho, kto je mi absolútne ukradnutý? Takéto emócie si vyžadujú čas a zbytočnú námahu. To rozhodne nechcem plytvať na teba. Teraz ver zase ty mne. Mohla by si zmiznúť z povrchu zemského a ja by som si to ani nevšimol."

Jedna moja časť sa cítila urazene. Nepokladal ma ani natoľko nebezpečnú, aby som pre neho znamenala riziko alebo vôbec si nemyslel, že ho môžem zastaviť. Na druhú stranu to však znamenalo, že možno mám väčšiu šancu na úspech.