Stvorenie noci

Epilóg

Vybehla som von, zúfalo túžiac po čerstvom vzduchu, ktorý by mi prečistil hlavu. Bežala som do záhrady, kde som sa konečne zastavila a zhlboka sa nadýchla.

Vošla som si rukami do vlasov a až vtedy som si všimla, že sa mi trasú.

Omráčila som Axela.

Z úst mi vyšiel prekvapený smiech, zatiaľ čo sa ma zmocňovalo nadšenie. Opar slobody mi opantal myseľ, až som takmer zabudla, že ešte stále som na zámku.

Ak ma nájdu, zabijú ma, o tom nebolo pochýb. Mala som možno necelú hodinku, kým sa Axel preberie a začne pátranie.

Vošla som do mesta. Prechádzala sa jeho ulicami, pomaly, aby som nebudila pozornosť. Častokrát som sa vrátila naspäť alebo chodila komplikovanými cestičkami, prešla tými istými miestami viackrát, len aby som ich zmiatla. A potom som sa vrátila do zámku.

Počkala som tam do noci, ostala skrytá, kým sa všetko ukľudní. Toto som nemohla pokaziť, ďalšiu šancu už nedostanem.

Bol posledný decembrový deň, v uliciach sa všade nachádzali ľudia, ktorí čakali na príchod nového roka a oslavovali. Predierala sa medzi nich so sklonenou hlavou, snažila som sa ostať nepovšimnutá, ako som kráčala na koniec mesta.

Zastala som až pri veľkom dome, aj keď ani zďaleka sa neblížil svojou honosnosťou k domovom vlkov. Vyštverala som sa po strome do okna na poschodí.

V izbe ma už čakala rozospatá Amanda s dýkou v ruke a bojovným postojom. Keď ma uvidela naštvane ju zase položila na nočný stolík ku posteli.

„Zbláznila si sa? Čo sa, dopekla stalo? Celá armáda ťa hľadá a ty si stále tu?" vyčítala mi s rukami vbok.

Krivo som sa usmiala. „Bolo to impulzívne, nemám nič. Dúfala som, že by si mi mohla požičať auto. Keby som bežala, rýchlo ma chytia."

Pokrútila hlavou a prevrátila oči. „Toto je samovražda. Keby si mala aspoň nejaký plán, chvíľu počkala-"

„Nie," skočila som jej do reči. „Už to tu dlhšie nevydržím. Musím ísť preč, inak sa zbláznim, ak budem musieť počúvať ich rozkazy a zabíjať nevinných."

„Tu ide o to, čo si sa dozvedela na porade?"

Prikývla som. „Ja viem, že ty to asi tak nevidíš, ale musím to zastaviť. To čo chcú urobiť je genocída a to v žiadnom prípade nemôžem dovoliť."

„Pôjdu po tebe." Povzdychla si.

„Ja viem. Počítam s tým. Axel vie, čo sa chystám urobiť, preto bude o to ťažšie dostať sa odtiaľto."

„Ty si mu povedala, že chceš ujsť? Nekazí to tak trocha moment prekvapenia?"

Mykla som plecom. „Možno, ale takto si aspoň nedovolí zaútočiť na ich mesto. Vie, že ich varujem a dostanú tak čas pripraviť sa. Ak by aj tak zaútočil, už by to bol opak rýchleho útoku, ako mali v pláne."

„Tak predsa len na niečo používaš tú svoju hlavu." Uškrnula sa. Zobrala zo stola svoje kľúče od auta a hodila mi ich. „Nie že ho zdemoluješ. Je to moje zlatíčko."

„Naozaj nechceš ísť so mnou? Zvládli by sme to."

„Nestojí to za to. Nechcem stráviť zvyšok svojho života na úteku. Ale ty choď, ak je to to, čo chceš. Nebuď zbabelá ako ja a rob to, čo si myslíš, že je správne. Aj keď to znamená pomáhať nepriateľovi."

Zahryzla som si do pery. Vedela som, že ju už nepresvedčím a tak som ju len rýchlo objala. „Na začiatku som kvôli tebe skončila v bezvedomí a pozri na nás teraz. Škoda len, že odteraz sme nepriatelia. Povedz ostatným, že mi budú chýbať, aj keď ma asi budú pokladať za zradkyňu."