Stvorenie noci

17. Kapitola - Legendy

Moja izba bola krajšia, ako som očakávala. 

Steny pokryté bledou tapetou, podlaha zo svetlého dreva, francúzske okná s balkónom a obrovská posteľ, to všetko vzbudzovalo dojem skôr luxusného hotela než izby nejakej skrotenej. Napriek veľkosti to tu vyzeralo útulne, v celej miestnosti bolo veľké množstvo kvetov a rôznych rastlín. A samozrejme tu boli dvere do kúpeľne a dokonca aj do šatníka. 

S rozpočtom tu asi nešetrili. 

Povzdychla som si a zvalila sa na posteľ. 

Konečne som mala priestor sa nad tým všetkým zamyslieť, no keď sa moja hlava vyprázdnila, myšlienky mi ubiehali k tej noci, keď sme zachránili Axela. Nenávidela som sa za to, ako ľahko mi išlo zabíjanie. 

Hoci som sa márne snažila sebe nahovoriť, že to je dobré, boli to len upíri. Ale v čom som ja iná? Keď zabijete zločinca, nech spáchal čokoľvek, nestane sa z vás presne to iste? Robila som to všetko pre Axela, ale to nič neospravedlňuje. 

A tí dvaja vlci? Rozhodla som o ich životoch, akoby to nič neznamenalo. Chcela som ochrániť ostatných, ale nech som sa na to pozrela akokoľvek, nechala som ich tam. Sama som sa nespoznávala, ako som sa mohla tak rýchlo zmeniť? Ako sa zo mňa mohlo stať toto?

Vystrela som si ruky pred seba. 

Boli čisté, vyzerali rovnako ako pred rokom a predsa mali na sebe krv desiatok upírov a dvoch vlkov. 

Lenže čoskoro budem hlavná skrotená. Mojou úlohou bude chrániť ostatných, zabíjať ďalšie desiatky ak nie stovky. Striaslo ma, len som si to predstavila. 

Nemala som Amandino odhodlanie ani túžbu stať sa hlavnou skrotenou. V tomto sme boli rozdielne - ja som ňou nikdy nechcela byť. Nemám rada zodpovednosť za životy ostatných a neznášam to bremeno, ktoré musím kvôli tomu niesť na svojich pleciach. Jediné, čo som chcela bolo ostať s Axelom. 

Mala pravdu. 

Mala by som to začať brať vážne. Nemôžem sa tomu vyhýbať večne a schovávať sa. Je na čase postaviť sa tomu čelom a nie znova zbabelo utiecť. Aj keď to znamená robiť veci, ktoré z celého srdca nenávidím. 

Ani neviem ako a zaspala som. Zobudilo ma až klopanie na dvere, keď vonku vládlo šero. 

Čakala som, že za mnou prišiel Axel, aby mi konečne vysvetlil, čo ukázal svojmu otcovi, no za dverami stál úplne neznámy vlk. 

Mohol byť o pár rokov starší odo mňa, pri nadprirodzených bytostiach sa to ťažko určovalo. Svetlé vlasy mu padali do zelených očí, ktoré ma zvedavo pozorovali. 

„Predpokladám, že dorazil môj nový tréner," povedala som namiesto pozdravu.

„Nickolas, ale kľudne mi hovor Nick, teší ma. Ty si May, áno ja viem. Nemusíš sa predstavovať." Skočil mi do reči skôr než som stihla povedať. 

Zasmiala som sa. „Asi si nezvyknem na to, že ľudia tu poznajú meno aj bez predstavenia."

„Alebo to možno je tým, že som prišiel za tebou do tvojej izby. Nebolo ťažké odhadnúť, že ty mi otvoríš dvere."

„Hej, jasné," zamumlala som a do líc sa mi nahrnula červeň. 

Skvelý prvý dojem. Musela som si pogratulovať, teraz si o mne musí myslieť, že som namyslená a čakám, že ma tu každý bude poznať. Chcela som zaliezť naspäť do izby a požiadať o iného učiteľa.

Odkašlal si. „Kráľ ma za tebou poslal, aby som ťa doučil všetko, čo treba, aby si zvládla svoju úlohu. Na začiatok doberieme celé dejiny, rodokmene najdôležitejších rodín, bojové stratégie a podobne. Tiež by sme mali pokračovať v tvojom bojovom tréningu. Nejaké otázky?"