Stvorenie noci

38. Kapitola - Pochybnosti

Otvorila som dvere na Darienovej izbe, no dnes som si nesadla do kresla, ako som to robila každý deň posledné týždne. Namiesto toho som sa oprela plecom o dvere a zahľadela sa na čítajúceho Dariena. Bola to už piata kniha, ktorú som mu doniesla.

Snažila som sa vybrať niečo, čo by ho zaujímalo, no nepoznala som ho natoľko, aby som to vedela a tak som len náhodne vybrala knihy z poličiek – legendy, o mágii alebo histórii, vedecké knihy.

Posledné dni som rozmýšľala, aké to musí byť žiť večne. Sledovať, ako čas okolo neho plynie, ľudia starnú a zomierajú, spoločnosť sa mení a on len stojí na mieste, bez zmeny. Veci a obyčajné každodenné činnosti, či dokonca veľké spoločenské udalosti sa museli pre neho stať bezvýznamnými. Budem aj ja taká?

„Budeš tam celý deň stáť a civieť alebo si aj sadneš?" opýtal sa. Vložil prst do knihy, aby ju mohol zavrieť a pozrel na mňa s nadvihnutým obočím.

Usmiala som sa. „Myslela som si, že by mi nezaškodila zmena prostredia. Nechceš ísť so mnou radšej do knižnice?"

Zmätene zažmurkal a zamračil sa. Snažil sa odhadnúť, či svoje slová myslím vážne alebo je to len vtip. Kútiky úst sa mu nadvihli do úsmevu, no všimla som si, ako sa snažil zachovať kamennú tvár. „Nie je to proti pravidlám?"

Pokrčila som plecami. „Už ma nebaví robiť stále to, čo sa mi povie. Tak ideš?"

Darien neváhal a nasledoval ma. Postarala som sa o to, aby kúzlo, ktoré malo chrániť izbu, bolo zrušené. Ako Axelova skrotená som mala určité právomoci a nikto moje slová nespochybňoval. Bolo až smiešne, aké ľahké by bolo pre Dariena utiecť, keby som mu pomohla. A predsa kráľ stále veril, že by som to nikdy neurobila.

Darien sa snažil nedať najavo svoj záujem, no v jeho očiach som postrehla náznak obdivu a zvedavosti, keď hľadel na honosné dielo vlkov. Ešte viac to bolo badateľné, keď som vošli do knižnice.

Nikdy som nečakala, že zrovna s Darienom budem zdieľať svoju lásku ku knihám.

Nepôsobil ako ten typ, čo by sa rád schovával v knižnici pred okolitým svetom. Všimla som si však jeho fascináciu mágiou a vedou, jeho hlad po nových vedomostiach. Nebol ako tá krvilačná bytosť, ktorou bol, keď som ho videla prvýkrát. Nevedela som, či to bola pretvárka na odstrašenie nepriateľa alebo jeho skutočná tvár.

Podobné myšlienky som mala často. Nevedela som pochopiť, ako ten istý upír, čo tu bol teraz so mnou bol ten istý, ktorý ma chcel zabiť a mučil Axela.

„Chceš aj s niečím konkrétnym pomôcť alebo ti tu mám len robiť spoločnosť?" spýtal sa, stále sa obzerajúc po knižnici, ktoré osvetľovali lúče zapadajúceho slnka. Okrem nás som tu nikoho nevidela.

Posadila som sa ku stolu, kde som si nechala knihy z poslednej návštevy a zobrala pero do ruky. „Nie je tu moc veľa vecí. Mám si len prelistovať knihy, aby som získala nejaký všeobecný prehľad."

Krátko sa zasmial. „Dali ti vôbec nejaký výcvik pre vedúcu skrotených alebo ťa len zavreli do knižnice?"

„Hej! Čo tým myslíš? Veď som predsa musela celé mesiace drieť, aby som sa naučila poriadne bojovať. To ti príde ako nič?"

„To som nemyslel. Vieš niečo o tom, ako máš skrotených viesť? Čo budeš mať na starosti alebo aké budeš mať povinnosti?"

„Ešte nie, ale... čo tým chceš povedať?"

„Takéto veci sa nenaučíš za pár dní. To ti hovorí niekto, kto bol vychovaný na kráľovskom dvore a v armáde. Vravela si, že kráľ vie o tvojom pôvode? Mne to príde tak, že možno ani nemá v pláne ti niekedy tú úlohu naozaj dať."