You Catch My Eye

Začíname

  Stiles ďakoval svojej šťastene, že má u svojho šéfa Dannyho láskavosť, ktorú si v to ráno vybral. No nebola to tak úplne dobrosrdečná láskavosť, nakoľko musel prisľúbiť, že mu postráži psa, keď pôjde na dovolenku. Dúfal, že kým Danny odletí tak na ten sľub aj zabudne. Niežeby Stiles nemal rád psov. Práve naopak, miloval ich. No svoju cicu mal radšej a čert vie čo by robila Emery v jednom byte zavretá s Dannyho vlčiakom. Síce to bol priateľský pes Stiles dobre poznal odveký vzťah mačiek a psov a nechcel riskovať, že by mu mačku roztrhal šéfov pes.

  Sľub však dal a mohol ísť kľudne na stretnutie s Masonom Hewittom. Kľud bol ale u Stilesa relatívny pojem nakoľko cítil ako mu srdce splašene tlčie v hrudi. V to skoré ráno kedy po Derekovom odchode volal na číslo z vizitky dostal možnosť na výber. Buď príde na stretnutie ešte v ten deň lebo sa im uvoľnil termín alebo až o najbližšie tri týždne. Stiles vedel, že tak dlho nemalo uňho zmysel čakať. Buď by vycúval zo zbabelosti alebo by na to jednoducho zabudol. Teraz v ňom ale horela iskra zápalu a zvláštny druh vzrušenia. Pripadal si akoby išiel na nejaké nové dobrodružstvo. To však neznamenalo, že ho nenahlodával pocit viny. Prečo o tom nepovedal Derekovi? Jeho milovaný fotograf mal všetko právo na svete vedieť čo sa ženie Stilesovou hlavou a o takomto niečom sa mu mal zveriť. 

  Stiles sa rozhodol, že mu to povie večer. Ak z dnešného stretnutia nič nebude tak mu len večer oznámi, že to skúsil z nudy no nič z toho. Ak ale táto schôdzka niečo prinesie, nejaké to ovocie ako sa hovorí, tak mu to taktiež povie. Len bude opatrnejší so slovíčkami. Stiles si dobre všimol Derekovej zle skrývanej majetníckosti. Nebolo to nič choré ako u väčšiny chlapov, uňho to skôr bolo rozkošné. Nijak Stilesa neobmedzoval len rád zazeral na kohokoľvek kto na Stilesovi visel očami dlhšie než vhodné. Plus Stiles miloval keď spolu niekam išli a Derek ovinul svoju ruku okolo Stilesovho drieku. Ten nový pocit, že niekomu patrí bol neskutočný. Mohol by sa v ňom kúpať bez problémov až navždy. Nikdy predtým nemal ozajstnú serióznu známosť. S nikým nemal to čo našiel u Dereka. Samozrejme mal na konte pár úletov, no tie nič neznamenali. Derek ale znamenal všetko a preto mal Stiles trochu zmiešané pocity z toho stretnutia. Vedel, že ho asi na sto percent budú fotiť pre portfólio. A práve tá myšlienka cudzej osoby za objektívom vzbudzovala v Stilesovi pocit viny. Prišlo mu to akoby išiel Dereka s niekym podviesť. 

  S týmito myšlienkami dorazil na stanovené miesto pred budovu agentúry a začal si hľadať miesto na parkovanie. Neušlo mu, že väčšina áut, ktoré tam už stáli vyzerali riadne nad výškou Stilesových finančných možností. Nablýskané a priam kričiace výstrednou drahotou, za ktorú boli ľudia ochotný zaplatiť len aby si niečo dokázali. Stiles pokrútil hlavou a keď vypol motor a zaradil ručnú láskyplne pohladkal svoj jeep po volante.

   ,,Neboj sa láska, teba nikdy nevymením," povedal s nežnosťou milenca a s hlbokým nádychom si vystúpil, zamkol za sebou a vybral sa k veľkým priesvitným, vchodovým dverám. Hneď pri recepcii stál Mason a prezeral si niečo na mobile. Stiles k nemu zamieril a mávol mu rukou, keď si ho Mason s úsmevom všimol.

  ,,Vitaj! Stiles, že? Oprav ma ak som si to zapamätal zle," povedal milo a stisol ho v chlapskom objatí. 

  ,,Nie, pamätáte si to dobre," odvetil Stiles a Mason naňho zhrozene pozrel.

  ,,Panenka skákavá, to už nikdy nerob!"

  ,,A čo?" zadivil sa Stiles.

  ,,No vykanie! Už mi nikdy prosím nevykaj. Cítim sa teraz starý a to som od teba k tomu ešte mladší," povedal so smiechom Mason a začal ho viesť k výťahom. Stiles si raz a znova spomenul na Alicu v Krajine zázrakov a to akoby sa cítila na takomto mieste. Mason medzitým veselo švitoril o kadečom možnom. O a hlavne o tom ako dúfal, že Stiles zaujme. Ak Stiles dobre chápal módnemu svetu, to že by zaujal by znamenalo pre Masona určite nejaké výhody. 

  Došli na zvolené podlažie a vstúpili do rozľahlej miestnosti. Všade boli stojany s oblečením, stoly s make-upom, zrkadlá a náradie na fotografovanie. Pobehovalo tam zopár ľudí hladiacichsi svoju prácu. Mason sa istým krokom vybral do stredu všetkého toho a Stiles ho bez slova nasledoval. To miesto bolo väčšie než sa na prvý pohľad zdalo a Stiles si snažil zapamätať cestu, keď križovali cez labyrint stojanov so značkovými kusmi oblečenia. Ani si nevšimol kedy, no dorazili k menšej skupinke ľudí. Štyria ľudia poslušne stáli okolo staršieho muža s tmavými slnečnými okuliarmi, ktorý k nim hovoril hlasom bez stopy po arogancii, no aj tak s istou dávkou nadradenosti. Stiles hneď vedel, že to bude šéf. Mason sa nijako neozval a trpezlivo čakal kým muž dohovorí a obráti sa  nemu.

  ,,Mason," oslovil ho a kývol mu hlavou na pozdrav.

  ,,Pán Deucalion, ďakujem, že ste si dnes urobili čas. Toto je ten, o ktorom som vám rozprával," povedal Mason a ukázal Stilesovým smerom. Deucalion sa vzápätí na to na Stilesa pozrel cez okuliare a nič nepovedal. Len pozeral. A pozeral.

  Stiles sa z toho trochu cítil nesvoj. Nikto nič nerobil a všetci stŕpnuto očakávali, čo povie tento muž pred ním. Stiles si bol vedomý, že verdikt od tohto muža je absolútom. Preto, keď nakoniec prehovoril tak to prišlo ako blesk.

  ,,Corey, nájdi mu úzke tmavé rifle, biely top a sako s lesklými chlopňami. A nech ho jedno z dievčat napudruje," a tým to bolo. Jediný povel a všetci sa pustili do pohyby. Stiles s otvorenými ústami bol odvedený chlapcom menom Corey do nejakej skúšobnej miestnosti a po ceste si z rôznych stojanom bral rôzne kusy šatstva. Aj také, ktoré mu Deucalion nenadiktoval. Keď sa ho na to Stiles spýtal, chlapec len mykol ramenom a odvetil mu: ,,Určite si ešte niečo vymyslí," a s tým ho obliekol do riflí, u ktorých mal Stiles pocit, že mu zastavia krvný obeh v nohách. Nasledovalo biele tielko a tmavomodré sako s čiernymi lesklými chlopňami. Pre efekt mu ich Corey zroloval po lakte a potom mu nakázal obuť si lakovky. Následne bol zavlečený k jednému z tých stolov kde sa povaľovalo tisíc druhov šminiek a prkotín a bol zverený do rúk maskérky. Tá mu dala na tvár len trocha púdra aby sa neleskol a postrapatila mu vlasy. Tvrdila, že mu ich zvlňuje, no Stilesovi  to prišlo ako strapatenie. Pozrela naňho skúmavým pohľadom a keď usúdila, že je tak ako má byť opäť kývla hlavou Coreymu.

  Poslednou zastávkou, na ktorú ho doviedli bolo biele plátno, pred ktorým stál stojan na fotoaparát a veľa iných pomôcok na fotenie, ktorých meno ani nepoznal. Postavili ho tam a Stiles sa ako omámený pozrel na Masona, ktorý sa vyškieral od ucha k uchu. Vedľa neho stál Deucalion, ktorý si opäť Stilesa pozorne obzeral a potom dal pokyn fotografovi.

  ,,Začnime."