You Catch My Eye

Neodstrkuj ma

  Všetko bolo v poriadku až do toho upršaného rána kedy spolu Derek so Stilesom ležali v posteli. Derek prstami blúdil po tetovaniach na bledej pokožke a načúval Stilesovmu spokojnému pradeniu. Ten chlapec bol ako mačka, keď prišlo na hladkanie. Hladkej kde chceš, no prídeš k tomu jednému miestu kde to nemám rád a poškrabem ťa. V kúte miestnosti na svojej postieľke v pokoji pospávala Stilesova mačka Emery, ktorá akosi prirástla Derekovi k srdcu. Obaja boli pod prikrývkou nahí po ich večerných aktivitách. Tak trochu oslavovali koniec fotenia. Derek so spolužiakmi mal už všetky potrebné materiály a jediné čo im teraz ostávalo bolo vyvolať fotky a pripraviť ich do galérie na výstavu. Derekova škola vlastnila rozsiahle galerijné priestory, v ktorých žiaci vždy prezentovali svoju prácu. Školská komisia a porota ich potom posudzovala a udávala čestné hodnotenia. Zároveň bola táto časť školy prístupná aj verejnosti a pre Dereka znamenalo veľa, že jeho prácu budú môcť vidieť aj ostatní ľudia okrem jeho učiteľov a spolužiakov. Zvláštnym spôsobom chcel svetu ukázať Stilesa takého akého ho zachytil na fotkách, takého akým naozaj bol. Chcel ukázať, že pod tým drsným povrchom a sarkazmom je niekto hodný lásky a jemného dotyku.

  Derek ležal na boku a rozmýšľal ako sa Stilesovi vyzná zo svojich citov. Niečo mu hovorilo, že ak to spraví nesprávnou cestou tak Stiles odstrčí. Vždy keď mu povedal niečo milé v Stilesovom výraze veľakrát zbadal prekvapenie alebo neveriackosť. Bolo vidieť, že nie je zvyknutý na komplimenty a reagoval na ne rôzne. Derek mal najradšej keď sa placho začervenal a sklopil oči. No inokedy sa naňho škaredo zamračil, akoby nechcel aby ho Derek zosmieštňoval takými rečami. Raz mu povedal, že je krásny a Stiles ho poslal do kelu. No Stiles naozaj krásnym bol, či už zvonka alebo zvnútra. Len on sám to nevidel.

  Prstom opäť doputoval na Stilesove rebrá, k orchideám ktoré tam mal vytetované. Prechádzal po detailných lupeňoch, ktoré zdobili jeho pokožku a už nedokázal zadržať otázku, ktorá v ňom už dlho vrela.

  ,,Stiles, čo sa stalo s tvojimi rodičmi?"

Stiles pod jeho rukou stuhol a otvoril oči. Medovo-hnedé hlbiny sa naňho prekvapene pozreli a Derekovi napadlo, či náhodou neprestúpil nejakú nevyslovenú hranicu súkromia. Keď sa zdalo, že Stiles už neodpovie, otvoril ústa.

  ,,Keď som bol malý, moja mama zomrela v nemocnici na chorobu. Vzácna choroba mozgu. Pamätám sa letmo ako deň za dňom chradla a ja som bezmocne sedel vedľa nej v nemocničnej izbe," povedal tichým hlasom. Derek ho pozorne počúval a bál sa aj pohnúť. Nechcel aby Stiles prestal rozprávať.

  ,,Keď som bol starší, tak som si jej smrť dlho vyčítal. Vieš, bol som hyperaktívne dieťa s poruchou pozornosti. Bolo dosť ťažké ma zvládnuť. A ona, moja mama..tak ona radšej bola so mnou doma a starala sa o mňa, než aby išla k doktorovi. Mávala bolesti, no vždy mávla rukou, že jej nič nie je. Otec bol vtedy vždy dlho v práci a všimol si to až keď to bolo neskoro. Nešla k doktorovi kvôli mne a keď tam nakoniec prišla povedali nám, že už je v poslednom štádiu. Nechápal som presne čo sa deje, prečo musela mama zrazu ostať v nemocnici ani prečo otec po nociach plakával. Aj on ma z toho vinil. Istý čas sa na mňa dokonca ani nemohol pozrieť, lebo vyzerám príliš ako ona. Moc som ju pripomínal. 

  V deň kedy umrela som tam bol s ňou. V nemocnici. Sledoval so ako sa všetky prístroje v jej izbe išli zblázniť a pamätám si ako mi naposledy stisla ruku. Umrela s úsmevom na tvári. Veril by si tomu? Umierala, no usmievala sa na mňa. 

  Dlho som potom sedel v čakárni. Nevedel som čo robiť a potom som len videl ako pribehol otec a videl som ako sa mu svet doslova rúca pred očami, keď mu sestra oznámila čo sa stalo." 

    Stiles sa odmlčal a Derek videl ako sa mu ligotali oči. Načiahol k nemu ruku, no Stiles naňho zagánil.

  ,,Nechcem žiadnu tvoju ľútosť aby bolo jasné, dobre?" hlas mal ostrý, no stále v ňom znela ozvena zraniteľnosti. Derek prikývol, ale ruku neodtiahol. Neochotne no predsa si s ním Stiles preplietol prsty a s hlbokým, trochu trasľavým nádychom pokračoval.

  ,,Počas rokov sa môj vzťah s otcom zlepšil a zpevnil. Mali sme len seba. Často som mu pomáhal s prípadmi a bavilo ma to. Chcel som ísť preto na kriminológiu, no keď otec umrel, nedokázal som to. Nevedel som sa k tomu odhodlať."

  ,,Čo sa mu stalo?" spýtal sa Derek. Bol si vedomý toho, že sa rýpe v citlivom mieste, no musel využiť šancu, kým bol Stiles ochotný rozprávať.

  ,,Bol som na párty. Oslavovali sme a zabávali sa s deckami zo školy. Bol som a stále som ľahká váha, ako vieš ľahko sa opijem. No bol som synom šerifa a v živote by som opilý za volant nesadol, nech už by som bol v hocijakom štádiu. Nemohol som šoférovať, môj odvoz sa vyparil a nemal som žiadne peniaze na taxi. Tak som mu zavolal nech ma príde vyzdvihnúť. Brblal, no prišiel. Ktorý rodič by neprišiel po svoje dieťa?

  Prišiel policajným autom a viem, že mi to v tom stave prišlo strašne vtipné. Už ani neviem prečo. Nasadol som k nemu na predné sedadlo a vyrazili sme domov. Dal mi menšiu hubovú polievku, no nakoniec sa s úsmevom opýtal čo som sa dobre bavil. Rozprával som mu o všetkom čo sa na tej party stalo a smiali sme sa. A vtedy do nás z boku narazilo auto. Vodič zaspal za volantom a plnou silou to napáli do strany vodiča. Záchranári sa ho snažili oživiť, no priamo tam uprostred cesty umrel. Ja som bol v bezvedomý a istý čas som strávil v nemocnici. Keď som sa prebral  a spomenul si na to čo sa stalo začal som...no trochu vyvádzať. Skoro som sa zabil tak ma museli premiestniť na psychiatriu. Nedokázal som to uniesť."

  Derek cítil vlastné slzy ako mu stekali po líci a práve chcel najviac zo všetkého na svete privinúť si Stilesa k sebe a už ho nepustiť. 

  ,,Je jedno koľkokrát ti doktori povedia, že to nebola tvoja vina. Stále budeš cítiť ten hlodavý pocit viny, ktorý nikdy nie tak celkom zmizne. Najhoršie na tom bolo to, čo spravil svet. Nezastavil sa, neprestal sa točiť. Akoby sa nič nestalo. V tom stave som to nedokázal pochopiť."

  ,,Stiles..."

  ,,Nechcem nič počuť Derek. Žiadne ľutovanie ani slová útechy. Taký je jednoducho život. Je to sviňa. S tým sa musíme vyrovnať."

  ,,Aj tak."

  ,,Aj tak čo? Huh? Čo chceš? Spýtal si sa a ja som ti odpovedal."

  ,,Len chcem povedať, že nie si sám," povedal Derek a vnímal, že ich rozhovor smeroval k trpkému koncu. 

  Stiles si odfrkol a postavil sa z postele. Začal sa obliekať a bez toho aby sa na Dereka pozrel mu povedal:

  ,,Nie som si presne istý akú to máš o mne romantickú predstavu, ktorá zahrnuje malého chlapca túžiaceho po utešení od teba, no zbav sa jej. Nie som malý chlapec a nepotrebujem aby ma druhý utešovali. O svojich rodičoch som ti predtým sám od seba nepovedal preto lebo som vedel, že by si z toho robil veľkú vec. Hádaj čo? Nie je."

  ,,Stiles, prestaň. Hovoríš akoby som ti chcel ublížiť."

  ,,Ubližuje mi to ako sa na mňa pozeráš. Ako na zmoknuté šteňa z ulice, ktoré chceš zavolať k sebe domov."

  ,,Teraz hovoríš nezmysly," odvetil mu Derek a Stiles už oblečený sa naňho otočil.

  ,,Nezmysly vravíš? No dobre teda. Každopádne bolo veľmi príjemné  mať s tebou túto rannú konverzáciu, no už musím ísť."

  ,,Stiles, prosím. Nerob to," povedal Derek prosebným hlasom.

  ,,Nerob čo?"

  ,,Neodstrkuj ma od seba."

  ,,Ja ťa neodstrkujem, no už musím ísť do práce."

  ,,Prečo mám teda pocit, akoby si to práve robil?"

  ,,Derek, prosím. Musím už ísť."

 Derek už nepovedal. Tiež sa postavil a obliekol. Potom bez slova prešiel okolo Stilesa a o sekundu za sebou zavrel bytové dvere. Netreskol nimi ako Stiles predpokladal, len ich ticho zavrel.

  V tom momente sa Stiles zosypal a začal lapať po dychu.

  ,,Čo to len urobil?"